2 Petrův 3:9 Pán neotálí splnit svá zaslíbení

Keď bol Peter na konferencii v Jeruzaleme, rozpovedal o udalostiach, ako pohania
prijali evanjelium prostredníctvom jeho kázania: "Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo
tým, že im daroval Ducha Svätého, tak ako aj nám. A medzi nami a nimi nerobil vôbec nijaký
rozdiel, keď vierou očistil ich srdcia" (Sk 15,8.9). Prečo? Lebo poznal srdcia a vedel, že
"všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu“, takže pre všetkých niet inej cesty, ako byť
"ospravedlňovaní zadarmo, Jeho milosťou, vykúpením v Kristu Ježišovi" (Rim 3,23.24).
A predsa po tom, čo mu Pán ukázal tento fakt – po tom, čo kázal pohanom, po tom, čo bol
svedkom, ako im bol Duch Svätý darovaný práve tak ako židovským veriacim, po tom, čo
s tými obrátenými z pohanov jedol a verne obhajoval svoje správanie, po svojom jasnom
svedectve na konferencii, že Boh nerobí rozdiel medzi Židmi a pohanmi a dokonca hneď po
tom, čo sám nerobil rozdiel, Peter náhle, len čo prišli "niektorí", o ktorých si myslel, že by
takú slobodu neschvaľovali, začal robiť rozdiel! "Odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál
stúpencov obriezky“. Bolo to, ako hovorí Pavel, "pokrytectvo" (neúprimnosť), a nielenže to
samo osebe bolo nesprávne, ale tiež to miatlo a zavádzalo učeníkov. V tom okamihu Petra
ovládal strach, nie viera.
V rozpore s pravdou evanjelia
Nad židovskými veriacimi akoby prešla vlna strachu, lebo "s ním sa pretvarovali aj
ostatní Židia, takže aj Barnabáša zachvátilo ich pokrytectvo“. Samozrejme, "nešli priamo za
pravdou evanjelia" (v. 14), ale samotná neúprimnosť nebola celým priestupkom proti pravde
evanjelia. Za daných okolností to bolo verejné popretie Krista, práve tak veľmi, ako keď sa
Peter predtým už raz z náhleho strachu previnil. My všetci sme sa až príliš často previnili tým
istým hriechom, čo nám nedovoľuje odsudzovať. Môžeme si len všimnúť skutočnosť
a prirodzený dôsledok ako varovanie pre nás samých.
14 Keď som teda videl, že nejdú priamo za pravdou evanjelia, povedal som Kéfašovi pred
všetkými: Ak ty, hoci si Žid, žiješ pohansky a nie židovsky, prečo nútiš pohanov žiť židovským
spôsobom?
Pozrite sa, ako bolo konanie Petra a ostatných faktickým, hoci neúmyselným
poprením Krista: práve mali za sebou veľký spor ohľadom obriezky. Bola to otázka
ospravedlnenia a spásy – či sú ľudia spasení len vierou v Krista alebo vonkajšími formalitami.
Bolo prinesené jasné svedectvo, že spása je len z viery. A teraz, kým je spor ešte stále živý,
kým "falošní bratia" stále rozširujú svoje omyly, títo oddaní bratia náhle zaobchádzajú odlišne
s pohanskými veriacimi, pretože boli neobrezaní. Vlastne im povedali: "Kým nie ste obrezaní,
nemôžete byť spasení“. Ich skutky hovorili: "My tiež pochybujeme o tom, že jedine moc
viery v Krista spasí ľudí. V skutočnosti veríme, že spása závisí od obriezky a skutkov zákona.
Viera v Krista je dobrá, ale treba urobiť čosi viac, sama osebe nepostačí“. Pavel nemohol
zniesť také popretie pravdy evanjelia a okamžite udrel priamo na koreň veci.
15 My sme rodení Židia, nie pohanskí hriešnici. 16 Vieme však, že človek nie je ospravedlnený zo
skutkov podľa zákona, ale iba vierou v Krista Ježiša. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme
boli ospravedlnení z viery v Krista a nie zo skutkov podľa zákona. Lebo zo skutkov podľa zákona
nebude nikto ospravedlnený.
22 2. kapitola – Život vierou v Krista
Myslel tým Pavel to, že oni, súc Židia, nie sú preto hriešnikmi? Nijakým činom, lebo
okamžite dodáva, že na ospravedlnenie uverili v Ježiša Krista. Akurátže boli židovskí
hriešnici, nie pohanskí! Všetko, čím sa ako Židia mohli chvastať, všetko museli kvôli Kristovi
považovať za stratu. Okrem viery v Neho im nič neprospelo; a pretože to bolo tak, bolo
očividné, že pohanskí hriešnici tiež mohli byť spasení priamo vierou v Krista, bez toho, aby
prešli mŕtvymi formalitami, ktoré Židom neposlúžili a ktoré boli do značnej miery dané ako
následok ich nevery.
"Verná je to reč a hodná plného prijatia, že Kristus Ježiš prišiel na svet spasiť
hriešnikov" (1 Tim 1,15). Všetci zhrešili a sú pred Bohom rovnako vinní. Ale všetci,
z akejkoľvek rasy alebo triedy, môžu prijať tento výrok: "Tento prijíma hriešnikov a jedáva s
nimi" (Lk 15,2). Obrezaný hriešnik nie je o nič lepší ako neobrezaný. Hriešnik, ktorý je
členom cirkvi, nie je o nič lepší ako ten, ktorý je mimo nej. Hriešnik, ktorý prešiel obradom
krstu, nie je lepší ako hriešnik, ktorý nikdy neurobil žiadne náboženské vyznanie. Hriech je
hriech a hriešnici sú hriešnici, či už sú v cirkvi alebo vonku. Ale – vďaka Bohu – Kristus je
obeťou za naše hriechy, ako i za hriechy celého sveta. Je nádej pre neobráteného člena cirkvi,
i pre hriešnika, ktorý nikdy nevyslovil Kristovo meno. To isté evanjelium, ktoré sa káže svetu,
musí byť kázané cirkvi, lebo existuje len jedno. Slúži na obrátenie hriešnikov vo svete i
v radoch cirkvi. A súčasne obnovuje tých, ktorí sú skutočne v Kristovi.
Význam slova "ospravedlnený" (angl. „justified“) je "učinený spravodlivým“.
Latinské slovo pre spravodlivosť je justitia. Byť „just“ (= po angl. – pozn. prekl.) je byť
spravodlivý. Potom pridáme koncovku fy z latinského slova, ktoré znamená "urobiť" a máme
presný ekvivalent jednoduchšieho termínu "urobiť spravodlivým“.
V určitom zmysle používame výraz "ospravedlnený" pre človeka, ktorý nevykonal to
zlo, z ktorého je obvinený. Taký človek nepotrebuje ospravedlnenie, pretože spravodlivý už
je. Ale pretože "všetci zhrešili“, pred Bohom nie je spravodlivý nikto. Preto všetci potrebujú
byť ospravedlnení alebo učinení spravodlivými.
Boží zákon je spravodlivosť (pozri Rim 7,12; 9,30.31; Ž 119,172). Pavel si ho cenil
tak vysoko, že veril v Krista pre spravodlivosť, ktorú zákon síce požaduje, ale nemôže ju dať:
"Čo bolo nemožné zákonu pre slabosť spôsobenú telom, to vykonal Boh, keď poslal svojho
Syna v podobe hriešneho tela a pre hriech odsúdil hriech v tele, aby sa splnila požiadavka
zákona v nás, ktorí žijeme nie podľa tela, ale podľa Ducha" (Rim 8,3.4). Zákon, ktorý
vyhlasuje všetkých ľudí za hriešnikov, by ich nemohol ospravedlniť, ak len nie vyhlásením,
že hriech nie je hriech. A to by nebolo ospravedlnenie, ale popretie.
Či povieme: "Teda skoncujeme so zákonom"? Vytrvalí priestupníci zákona by radi
skoncovali so zákonom, ktorý hlása, že sú vinní. Lenže Boží zákon sa zrušiť nedá, lebo je to
Boží život a charakter. "Zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé
a dobré" (Rim 7,12). Pri čítaní písaného zákona nachádzame v ňom vysvetlenú svoju
povinnosť. Ibaže my sme ju nesplnili. Preto sme vinní.
Okrem toho niet ani jedného, kto by mal silu zachovávať zákon, lebo jeho požiadavky
sú veľké. Hoci nikto nemôže byť ospravedlnený zo skutkov zákona, chyba nie je v zákone,
ale v jednotlivcovi. Dostaňte Krista do srdca vierou a potom tam bude aj spravodlivosť
zákona. Ako hovorí žalmista: "Rád plním tvoju vôľu, môj Bože, tvoj zákon vo svojom vnútri
nosím" (Ž 40,9). Ten, kto by odhodil zákon, pretože ten nenazve zlo dobrom, by odmietol aj
Boha, pretože Ten "nijakým činom nenechá bez trestu vinného" (2 Moj 34,7). Lenže Boh
sníma vinu a tak urobí hriešnika spravodlivým, čiže v súlade so zákonom.
Veľa sa stráca tým, že si nevšímame, čo presne Písmo hovorí. V origináli máme v 16.
verši "viera Krista", práve tak ako v Zj 14,12 máme "viera Ježišova“. On je "pôvodca a
završovateľ našej viery" (Žid 12,2). "Viera je z počutia a počutie skrze Slovo Božie"
(Rim 10,17) a Kristus je Slovo. Boh "udelil každému mieru viery" (Rim 12,3) tým, že dal
Krista každému človeku.
2. kapitola – Život vierou v Krista 23
Preto niet príležitosti na to, aby sa niekto obhajoval, že jeho viera je slabá. Možno ten
dar neprijal a nepoužíval, ale neexistuje nič také ako "slabá viera“. Človek môže byť "slabý
vo viere“, čiže sa môže báť od nej závisieť, ale samotná viera je taká silná ako Božie Slovo.
Jediný Kristus je spravodlivý. On premohol svet. On jediný má moc urobiť to. V Ňom
prebýva všetka plnosť božstva, pretože zákon – samotný Boh – je v Jeho srdci. Jedine On
zákon dokonale zachoval a môže zachovať. Preto len Jeho vierou – živou vierou, čiže Jeho
životom v nás – môžeme byť učinení spravodlivými.
Ale toto postačí. On je "vyskúšaný Kameň“. Viera, ktorú nám dáva, je Jeho vlastná
vyskúšaná a osvedčená viera a v žiadnom zápase nás nezradí. Nie sme vyzývaní k tomu, aby
sme sa snažili počínať si tak dobre ako On, alebo sa snažili prejavovať tak veľa viery ako On,
ale k tomu, aby sme jednoducho vzali Jeho vieru a nechali ju pôsobiť skrze lásku a očistiť
srdce. Ona to urobí! "Tým však, čo Ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi, tým, čo veria
v Jeho meno" (J 1,12). Čiže tí, ktorí uverili v Jeho meno, Ho prijali. Veriť v Jeho meno
znamená veriť, že je Boží Syn. Veriť, že je Boží Syn znamená veriť, že je prišlý v tele, v
ľudskom tele, v našom tele. Lebo Jeho meno je "Boh s nami".
Tak veriac v Krista sme ospravedlnení Jeho vierou, pretože Ho máme osobne
prebývajúceho v sebe, uplatňujúceho svoju vlastnú vieru. Všetka moc na nebi a na zemi je
v Jeho rukách. Keď to uznáme, jednoducho Mu dovolíme, aby svoju vlastnú moc prejavil
svojím vlastným spôsobom. A to robí "nadmieru hojne" "mocou, ktorá pôsobí v nás“.
17 Ale ak, v snahe byť ospravedlnení v Kristovi, sami sme boli nájdení ako hriešnici, či je Kristus
služobníkom hriechu? Vôbec nie!
Ježiš Kristus je "svätý a spravodlivý" (Sk 3,14). "On sa ukázal na to, aby sňal hriechy,
ale v Ňom niet hriechu" (1 J 3,5). Nielenže "nespáchal hriech" (1 Pt 2,22), ale tiež "nepoznal
hriech"
(2 Kor 5,21). Preto nie je možné, aby nejaký hriech mohol prísť od Neho. On hriech
neudeľuje. V prúde života, ktorý tečie z Kristovho srdca skrze Jeho ranený bok, niet ani stopy
nečistoty. Nie je služobníkom hriechu, čiže nikomu k hriechu nenapomáha.
Ak sa v niekom, kto hľadal (a nielen hľadal, ale aj našiel) spravodlivosť skrze Krista
potom našiel hriech, je to preto, že ten človek zahradil prúd a tak dovolil, aby voda prestala
tiecť. Slovu nebol daný voľný tok, aby bolo oslávené. A kde nieto aktivity, tam je smrť. Viniť
za to nemožno nikoho iného okrem toho človeka samotného. Nech sa nik, kto vyznáva, že je
kresťan, neradí so svojimi vlastnými nedokonalosťami a nepovie, že je nemožné, aby kresťan
žil bezhriešnym životom. Pre skutočného kresťana, ktorý má plnú vieru, je nemožné žiť
nejakým iným životom. "Ako môžeme my, ktorí sme zomreli hriechu, ešte stále v ňom žiť?"
(Rim 6,2). "Ktokoľvek sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo jeho semeno zostáva v ňom;
a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha" (1 J 3,9). Preto "prebývajte v Ňom“.
18 Veď ak znova budujem, čo som zbúral, sám dokazujem, že som priestupník.
Ak kresťan strhne alebo zničí svoj hriech skrze Krista a potom ho neskôr znovu
vybuduje, opäť sa stáva priestupníkom zákona, potrebujúcim Krista.
Pamätajte, že apoštol hovorí o tých, ktorí uverili v Ježiša Krista a boli ospravedlnení
Jeho vierou. U Rim 6,6 Pavel píše: "Náš starý človek je ukrižovaný s Ním, aby bolo zničené
telo hriechu, aby sme už neslúžili hriechu“.
Zničené je telo hriechu, a to len touto osobnou prítomnosťou Kristovho života. Je
zničené, aby sme mohli byť oslobodení od jeho moci a nemuseli mu už slúžiť. Je zničené pre
každého, lebo Kristus vo svojom vlastnom tele zrušil "nepriateľstvo“, hriešnikovu telesnú
myseľ. Naše hriechy, naše slabosti boli na Ňom. Pre každú dušu bolo získané víťazstvo
24 2. kapitola – Život vierou v Krista
a nepriateľ bol odzbrojený. Musíme len prijať víťazstvo, ktoré vydobyl Kristus. Víťazstvo nad
všetkým hriechom je už realitou. Skutočným nám ho robí naša viera. Strata viery nás kladie
mimo realitu a staré telo hriechu znovu povstáva. To, čo viera zničila, nevera znovu vybuduje.
Pamätajte, že toto zničenie tela hriechu, hoci ho vykonal Kristus pre všetkých, je jednako
prítomnou, osobnou záležitosťou každého jedného človeka.
19 Lebo ja som skrze zákon umrel zákonu, aby som žil Bohu. ...
Mnohí akoby si predstavovali, že "umrel som zákonu" znamená to isté ako že zákon
zomrel. Vôbec nie! Zákon musí byť v plnej sile, inak by mu nikto nemohol zomrieť. Ako
človek zomrie zákonu? Tým, že prijme jeho plný trest, ktorým je smrť. Je mŕtvy, ale zákon,
ktorý ho vydal na smrť, je stále tak ako vždy pripravený vydať na smrť ďalšieho zločinca.
Predpokladajme, že človek, ktorý bol popravený za veľké zločiny, by nejakou zázračnou
mocou znovu ožil. Nebol by stále mŕtvy zákonu? Istotne. Nič, čo urobil, by mu zákon
nemohol pripomínať. Ale keby znovu spáchal zločiny, zákon by ho znovu popravil, ale ako
iného človeka. Som vzkriesený zo smrti, ktorú som kvôli môjmu hriechu pretrpel skrze zákon
a teraz chodím "v novote života“, života Bohu. Tak ako kedysi Saul, som Božím Duchom
"premenený na iného muža" (1 Sam 10,6).
19 ... S Kristom som ukrižovaný. 20 Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A to, čo teraz žijem
v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a seba samého vydal za mňa.
Ale ak nie sme ukrižovaní s Ním, Jeho smrť a vzkriesenie nám nijako neprospeje. Ak
je Kristov kríž odlúčený od nás a mimo nás, hoci len na okamih času a na šírku vlasu, je to
pre nás to isté, akoby ukrižovaný nebol. Ak chcú ľudia vidieť ukrižovaného Krista, musia sa
pozerať hore, lebo ramená kríža vztýčeného na Golgote, siahajú od strateného do obnoveného
raja a objímajú celý svet hriechu. Ukrižovanie Krista nie je záležitosťou jedného dňa. On je
"Baránok zabitý od založenia sveta" (Zj 13,8). A súženie Golgoty sa neskončí, kým vo
vesmíre existuje čo i len jeden jediný hriech alebo hriešnik. Ešte teraz Kristus nesie hriechy
celého sveta, lebo "v Ňom všetko trvá“. A keď bude nakoniec prinútený neodvolateľne vyťať
bezbožných v ohnivom jazere, úzkosť, ktorú budú znášať, nebude o nič väčšia ako tá, ktorú
pretrpel na kríži Kristus, ktorého odmietli.
On vyniesol naše hriechy na svojom vlastnom tele na drevo
(1 Pt 2,24). Bol "učinený zlorečenstvom za nás" tým, že visel na dreve (Gal 3,13). Na kríži
neniesol len slabosť a hriech ľudstva, ale tiež kliatbu zeme. Jej znamením sú tŕne (1 Moj
8,17.18) a Kristus mal tŕňovú korunu. Niesol každú stopu kliatby.
Vždy, keď vidíme padlú, hriechom zjazvenú ľudskú bytosť, mali by sme vidieť aj
Božieho Krista, ktorý bol za ňu ukrižovaný. Kristus na kríži nesie všetko a hriechy toho
človeka sú na Ňom. Kvôli svojej nevere môže cítiť celú ťarchu ťažkého bremena. Ak však
uverí, môže byť od neho oslobodený. Kristus na kríži nesie hriechy celého sveta. Preto si
môžeme byť istí, že všade tam, kde sa nachádza hriech, je aj Kristov kríž.
Hriech je osobná záležitosť. Je v srdci človeka. "Zvnútra, totiž z ľudského srdca,
vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, podlosť,
podvody, neviazanosť, závistlivé pohľady, rúhania, pýcha, pochabosť. Všetko toto zlo
vychádza zvnútra" (Mk 7,21-23). "Najľstivejšie zo všetkého je srdce
a beznádejne skazené" (Jer 17,9). Hriech je od prírody v každom vlákne nášho bytia. Rodíme
sa v ňom a náš život je hriechom, takže hriech sa od nás nedá vziať bez toho, že by sa nevzal
i náš život. Potrebujem slobodu od môjho vlastného osobného hriechu – toho hriechu, ktorý
som nespáchal len ja sám, ale ktorý prebýva v srdci – od hriechu, ktorý tvorí celý môj život.
2. kapitola – Život vierou v Krista 25
Môj hriech je spáchaný mnou, vo mne a nemôžem ho od seba odlúčiť. Mám ho
uvrhnúť na Pána? Áno, je to správne, ale ako? Môžem ho zovrieť v rukách a odhodiť od seba,
aby prešiel na Neho? Keby som ho mohol od seba oddeliť čo len na šírku vlasu, bol by som
bezpečný bez ohľadu na to, čo sa z neho stalo, pretože by sa nenachádzal vo mne. V tom
prípade by som sa mohol zaobísť bez Krista. Lebo keby sa hriech nenachádzal na mne,
nezáležalo by na tom, kde je. Bol by odo mňa preč a ja by som bol očistený. Lenže nič, čo
urobím, ma nemôže spasiť. Preto sú všetky moje snahy odlúčiť sa od mojich hriechov márne.
Preto každý, kto nesie moje hriechy, musí prísť tam, kde som ja, musí prísť do mňa.
A presne to robí Kristus. On je Slovo a všetkým hriešnikom, ktorí by sa chceli vyhovoriť, že
nemôžu vedieť, čo od nich Boh požaduje, hovorí: "Lebo Slovo je veľmi blízko teba, v tvojich
ústach a v tvojom srdci, aby si ho činil" (pozri 5 Moj 30,11-14). Preto vraví: "Ak svojimi
ústami vyznáš Pána Ježiša a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš
spasený" (Rim 10,9). Čo máme vyznať o Pánovi Ježišovi? Vyznať pravdu, že je blízko teba,
ba
v tvojich ústach a v tvojom srdci a uveriť, že je tam vzkriesený z mŕtvych. Vzkriesený
Spasiteľ je ukrižovaný Spasiteľ. A pretože v srdci hriešnika je vzkriesený Kristus, je tam
ukrižovaný Spasiteľ. Keby to nebolo tak, nik by nemal nádej. Človek môže veriť, že Kristus
bol ukrižovaný pred dvoma tisícročiami – a predsa zomrieť vo svojich hriechoch. Ale ten, kto
verí, že Kristus je ukrižovaný a vzkriesený v ňom, má spásu.
Všetko, čo má ktorýkoľvek človek na svete urobiť, aby bol spasený, je uveriť pravde,
čiže rozpoznať a uznať fakty, vidieť veci také, aké skutočne sú, a vyznať ich. Každý, kto verí,
že Kristus je ukrižovaný v ňom, vzkriesený v ňom, a že prebýva v ňom, je zachránený od
hriechu. A kým sa tejto viery drží, bude spasený. To je to jediné pravé vyznanie viery.
Ako sme už poznamenali, v 10. kapitole listu Rimanom sa dozvedáme, že Kristus
skrze Ducha prichádza ku každému človeku, "skutočná prítomná pomoc v ťažkostiach" (Ž
46,1). Prichádza k hriešnikovi, aby ten mal všetku motiváciu a mohol sa odvrátiť od hriechu
k spravodlivosti. On je "cesta, pravda a život" (J 14,6). Niet iného života než Jeho. Ale hoci
prichádza ku každému človeku, nie každý prejavuje Jeho spravodlivosť, lebo niektorí
"potláčajú pravdu" (Rim 1,18). Pavlova inšpirujúca modlitba znela, aby sme boli posilnení
mocou Božieho Ducha na vnútornom človeku, "aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich
srdciach“, "aby ste boli naplnení celou Božou plnosťou" (pozri Ef 3,16-19).
Kristus je ukrižovaný v hriešnikovi, lebo všade tam, kde je hriech a zlorečenstvo, je
i Kristus, ktorý ho nesie. Všetko, čo teraz hriešnik potrebuje, je byť ukrižovaný s Kristom,
nechať Kristovu smrť, aby bola jeho vlastnou smrťou, aby sa Ježišov život zjavoval v jeho
smrteľnom tele. Viera vo večnú moc a božstvo Boha, ktoré vidno vo všetkom, čo učinil,
uschopní každého na pochopenie tejto pravdy. Semeno nerastie, "ak neodumrie" (1 Kor
15,36).
"Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie
veľkú úrodu" (J 12,24). Tak ten, kto je ukrižovaný s Kristom, začína okamžite žiť ako iný
človek: "Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“.
Lenže Kristus bol skutočne ukrižovaný pred viac než 1.800 rokmi, je tak? Istotne. Ako
to teda môže byť, aby boli na Ňom moje osobné hriechy? Alebo ako to môže byť, aby som
bol ja teraz ukrižovaný s Ním? Nuž, možno tomu nedokážeme rozumieť, ale to na veci nič
nemení. Keď si pripomenieme, že Kristus je život, ba "večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa
nám" (1 J 1,2), môžeme z toho čosi pochopiť. "V Ňom bol život a ten život bol svetlom ľudí".
On je "to skutočné svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet" (J 1 4,9).
Telo a krv (ktoré môžu oči vidieť) nemôžu zjaviť "Krista, Syna živého Boha" (pozri
Mt 16,16.17). "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo a čo ani len do ľudského srdca
nevstúpilo, to pripravil Boh tým, ktorí ho milujú. Nám to však Boh zjavil skrze svojho Ducha"