2 Petrův 3:9 Pán neotálí splnit svá zaslíbení

Zjavenie kríža
"Drevo" nás privádza k nevyčerpateľnej téme, predstavenej v Gal 2,20 a 3,1 – k stále
prítomnému krížu:
(1) Vykúpenie z hriechu a smrť sú dosiahnuté skrze kríž (Gal 3,13).
(2) Evanjelium je celé obsiahnuté v kríži. Lebo evanjelium je "Božia moc na spásu
každému veriacemu" (Rim 1,16). A "nám, ktorí dosahujeme spasenie" je Kristov kríž
"mocou Božou" (1 Kor 1,18).
(3) Kristus je padlým ľuďom zjavený len ako Ukrižovaný a Vzkriesený. Niet iného mena
pod nebom daného ľuďom, ktorým by sa dala získať spása (Sk 4,12). Preto je to
všetko, čo Boh kladie pred ľudí, pretože ich nechce miasť. "Kristus, ten ukrižovaný" je
všetko, čo chcel Pavel vedieť. Je to všetko, čo potrebuje vedieť ktorýkoľvek človek.
Jediná vec, ktorú ľudia potrebujú, je spása. Ak dostanú ju, dostávajú všetko. Ale spása
sa nachádza len v Kristovom kríži. Preto Boh nekladie ľuďom pred oči nič iné. Dáva
im len to, čo potrebujú. Ježiš Kristus je Bohom verejne ukrižovaný pred očami
každého človeka, takže nik nemá výhovorku, aby bol stratený alebo aby pokračoval
v hriechu.
(4) Kristus je pred ľuďmi vystavený ako ukrižovaný Vykupiteľ a pretože ľudia potrebujú
byť zachránení zo zlorečenstva (kliatby), je ukázaný ako Ten, kto nesie zlorečenstvo.
Všade tam, kde je kliatba, je i Kristus, ktorý ju nesie. Už sme videli, že Kristus niesol
a stále nesie našu kliatbu samotnej zeme, lebo mal tŕňovú korunu a kliatba vyslovená
nad zemou znela: "Tŕnie a bodľačie bude rodiť" (1 Moj 3,18). Tak bolo celé
stvorenstvo, ktoré teraz vzdychá pod kliatbou, vykúpené Kristovým krížom (pozri Rim
8,19-23).
(5) Kristus na kríži niesol kliatbu. Jeho visenie na kríži vyjadrovalo, že bol učinený
kliatbou za nás. Kríž je symbolom nielen kliatby, ale i vyslobodenia z nej, lebo je to
kríž Krista, Víťaza a Vysloboditeľa.
(6) Kde je kliatba? A kde nie je? I ten najslepší ju uvidí, ak len uzná dôkaz svojich
vlastných zmyslov. Nedokonalosť je kliatba, áno, to je kliatba. A je na všetkom, čo sa
spája s touto zemou. Človek je nedokonalý a nedokonalá v nejakom ohľade je i tá
najobdivuhodnejšia rastlina, ktorá rastie zo zeme. Všetko, na čo oko narazí, vykazuje
možnosť zlepšenia, hoc aj naše neškolené oči nemôžu vidieť jeho absolútnu nutnosť.
Keď Boh stvoril zem, všetko bolo "veľmi dobré" alebo – ako vraví hebrejský idióm -
"mimoriadne dobré“. Samotný Boh nevidel možnosť alebo šancu zlepšenia. Ale teraz
je to iné. Záhradník premýšľa a pracuje v snahe vylepšiť ovocie a kvety, o ktoré sa
stará. A pretože to najlepšie, čo zem dáva, zjavuje kliatbu, čo treba povedať
o sukovitom, zakrpatenom raste, uschnutých a mrazom spálených púčikoch, listoch
a ovocí a o škodlivých, jedovatých burinách? Všade "kliatba požiera zem" (Iz 24,6).
(7) Mali by sme preto byť zmalomyseľnení? Nie. "Boh nás neurčil na hnev, ale aby sme
získali spásu skrze nášho Pána Ježiša Krista" (1 Tes 5,9). Hoci je kliatba viditeľná
36 6. kapitola – Sláva kríža
všade, veci predsa žijú, a ľudia žijú. Lenže kliatba je smrť a žiadny človek ani vec
v stvorení nemôže niesť smrť a predsa žiť. Smrť zabíja. Ale Kristus je Živý. Zomrel,
ale je živý naveky (Zj 1,18). Len On jediný môže niesť kliatbu – smrť – a na základe
svojich vlastných zásluh vrátiť k životu. Na zemi a v človeku je napriek kliatbe život,
pretože Kristus zomrel na kríži. Každý lístok trávy, každý list v lese, každý krík
a strom, každý kvet a ovocie, ba i chlieb, ktorý jeme, má na sebe odtlačok Kristovho
kríža. V našich vlastných telách je pečať ukrižovaného Krista. Všade je dôkaz toho
kríža. Kázanie kríža, evanjelium, je Božia moc, zjavená vo všetkom, čo stvoril. Je to
"moc pôsobiaca v nás" (Ef 3,20). Porovnanie Rim 1,16-20 s 1 Kor 1,17.18 jasne
ukazuje, že dôkaz Kristovho kríža vidno vo všetkom, čo Boh stvoril – i v našich
vlastných telách.
Odvaha zo zúfalstva
"Zovreli ma ťažkosti, ktorým niet počtu. Doľahli na mňa moje viny, nemôžem pre ne
ani vzhliadnuť. Je ich viac ako vlasov na mojej hlave, až strácam odvahu" (Ž 40,13). My však
môžeme nielen s dôverou volať k Bohu "z hlbín“, ale Boh vo svojom nekonečnom
milosrdenstve nariadil, že samotné hlbiny sú zdrojom dôvery. Už to, že sme v hlbinách
hriechu a predsa žijeme, je dôkazom toho, že samotný Boh v osobe Krista na kríži je s nami,
aby nás zachránil. Tak skrze Ducha Svätého všetko, i to, čo je pod kliatbou (lebo všetko pod
ňou je), hlása evanjelium. Naša vlastná slabosť namiesto toho, aby spôsobovala
malomyseľnosť, je – ak veríme Pánovi – zárukou vykúpenia. "Zo slabosti" sme "učinení
silnými“. "Ale toto všetko víťazne prekonávame skrze toho, ktorý si nás zamiloval" (Rim
8,37). Skutočne, Boh nenechal seba samého bez svedka medzi ľuďmi. "Kto verí v Syna
Božieho, má svedectvo v sebe" (1 J 5,10).
Požehnanie z kliatby
Kristus niesol kliatbu, aby na nás mohlo prísť požehnanie. Smrť pre Neho je životom
pre nás. Ak ochotne nosíme vo svojich telách umieranie Pána Ježiša, v našom smrteľnom tele
bude zjavený aj Ježišov život (2 Kor 4,10). On bol učinený hriechom za nás, aby sme my
mohli byť učinení spravodlivosťou Božom v Ňom (2 Kor 5,21). Požehnanie, ktoré prijímame
skrze kliatbu, ktorú On nesie, je požehnanie vyslobodenia z hriechu. Lebo tak ako kliatba
vyplýva z prestúpenia zákona (Gal 3,10), požehnanie spočíva v odvrátení od našich
neprávostí (Sk 3,26). Kristus pretrpel kliatbu, ba hriech a smrť, "aby požehnanie Abrahámovo
prišlo na pohanov skrze Ježiša Krista“.
Ako Pavel zdôrazňuje v inom liste, požehnanie Abraháma je spravodlivosť z viery:
"Tak aj Dávid vyhlasuje za blahoslaveného človeka, ktorému Boh započítava spravodlivosť
bez skutkov: Blahoslavení, ktorým boli odpustené neprávosti a ktorých hriechy sú prikryté.
Blahoslavený človek, ktorému Pán nezaráta hriech" (Rim 4,6-8).
Ďalej ukazuje, že toto požehnanie spočíva na pohanoch, ktorí veria, ako aj na Židoch,
ktorí veria, lebo Abrahám ho prijal, keď bol neobrezaný, "aby ho urobil otcom všetkých, ktorí
veria" (v. 11).
Požehnaním je sloboda od hriechu, tak ako kliatbou je jeho činenie. Kliatba zjavuje
kríž, preto Pán spôsobil, že samotná kliatba hlása požehnanie. To, že telesne žijeme, hoci sme
hriešnici, nás ubezpečuje, že vyslobodenie z hriechu je naše. "Kým je život, je nádej“, vraví
príslovie, lebo Život je naša nádej.
Vďaka Bohu za tú požehnanú nádej! Požehnanie prišlo na všetkých ľudí. Lebo "ako
skrze priestupok jedného prišlo odsúdenie na všetkých ľudí, tak aj skrze spravodlivý čin
jedného prišlo ospravedlnenie na všetkých ľudí, teda život" (Rim 5,18). Boh, ktorý nehľadí na
osoby, "požehnal nás v Kristovi všetkým duchovným požehnaním v nebeských miestach" (Ef
6. kapitola – Sláva kríža 37
1,3). Ten dar je náš, aby sme si ho ponechali. Ak niekto toto požehnanie nemá, je to preto,
že tento dar nerozpoznal alebo ho po zrelej úvahe odhodil.
Dokončené dielo
"Kristus nás vykúpil z kliatby zákona“, z hriechu a smrti tým, že bol "učinený kliatbou
za nás", a tak sme oslobodení od všetkej nutnosti hrešiť. Hriech nemôže mať nad nami vládu,
ak prijímame Krista v pravde a bez výhrad. Toto bolo prítomnou pravdou tak za čias
Abraháma, Mojžiša, Dávida a Izaiáša, ako i dnes. Viac než sedemsto rokov pred vztýčením
kríža na Golgote povedal Izaiáš, ktorý svedčil o veciach, ktoré pochopil, lebo jeho vlastný
hriech bol očistený "živým uhlíkom" z Božieho oltára: "On vzal na seba naše choroby
a niesol naše bolesti. ... Bol ranený pre naše prestúpenie, zdrtený pre naše neprávosti; trest
nášho pokoja bol vložený na Neho a Jeho ranami sme uzdravení. ... Hospodin uvalil na Neho
neprávosť všetkých nás" (Iz 53,4-6). "Vymazal som tvoje prestúpenia ako hustý oblak
a ako mrákavu tvoje hriechy. Navráť sa ku mne, lebo som ťa vykúpil!"
(Iz 44,22). Dlho pred Izaiášovou dobou Dávid napísal: "Nenakladá s nami podľa našich
hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí“. "Ako je vzdialený východ od západu,
tak vzďaľuje od nás naše neprávosti" (Ž 103,10.12).
"Do toho odpočinku vchádzame my, ktorí sme uverili“, pretože "diela boli dokončené
od založenia sveta" (Žid 4,3). Požehnanie, ktoré sme prijali, je "Abrahámovo požehnanie“.
Nemáme iný základ než základ apoštolov a prorokov, so samotným Kristom ako hlavným
uholným kameňom (Ef 2,20). Spása, ktorú dal Boh, je úplná. Čaká na nás, keď prichádzame
na svet. A keď ju odmietneme, nezbavujeme Boha žiadneho bremena, ani jej prijatím k Jeho
práci nič nepridávame.
"Zasľúbenie Ducha"
Kristus nás vykúpil, "aby sme skrze vieru dostali zasľúbenie Ducha“. Neurobte tú
chybu, že by ste tento text čítali, akoby znel: "aby sme dostali zasľúbenie daru Ducha“. To ten
text nehovorí ani neznamená, ako ukáže malé zamyslenie. Kristus nás vykúpil (minulý čas)
a dokazuje to dar Ducha, lebo to bolo len "skrze večného Ducha", že obetoval sám seba bez
poškvrny Bohu (Žid 9,14). Keby nebolo Ducha, nevedeli by sme, že sme hriešnici. Ešte oveľa
menej by sme poznali vykúpenie. Duch usviedča o hriechu a spravodlivosti (J 16,8). "Je to
Duch, kto dosvedčuje, lebo Duch je pravda" (1 J 5,6). "Kto verí... má svedectvo v sebe" (v.
10). Kristus je ukrižovaný za každého človeka. To, ako sme už videli, ukazuje na skutočnosť,
že všetci sme pod zlorečenstvom a to nesie jedine Kristus na kríži. Je to však skrze Ducha, že
Kristus prebýva na zemi medzi ľuďmi. Viera nás uschopňuje prijať dôkaz tohto svedectva
a radovať sa v tom, čo vlastníctvo Ducha prisľubuje.
Ďalej si všimnite: požehnanie Abraháma na nás prichádza, aby sme dostali zasľúbenie
Ducha. Prichádza však len skrze Neho. Preto nám nemôže priniesť zasľúbenie, že Ho
prijmeme. Ducha už máme s ním. Ale – majúc požehnanie Ducha (a to spravodlivosť) – sme
si istí, že dostaneme to, čo Duch sľubuje spravodlivým, totiž večné dedičstvo. Keď Boh
požehnal Abraháma, zasľúbil mu dedičstvo. Duch je zárukou všetkého dobrého.
Duch, záruka dedičstva
Všetky Božie dary sú samy osebe zasľúbeniami čohosi viac. Vždy má nasledovať
oveľa viac. Božím zámerom v evanjeliu je zhromaždiť v jedno všetko v Ježišovi Kristovi, "v
ktorom sme tiež dostali dedičstvo, ... v ktorom, keď ste uverili, boli ste zapečatení tým Svätým
Duchom zasľúbenia, ktorý je závdavkom nášho dedičstva, až do vykúpenia kúpeného
vlastníctva, na chválu jeho slávy" (Ef 1,11-14).
O tomto dedičstve musíme neskôr hovoriť viac. Teraz postačí povedať, že je to
dedičstvo zasľúbené Abrahámovi, ktorého deťmi sa stávame vierou. Dedičstvo patrí všetkým,
ktorí sú Božími deťmi skrze vieru v Krista Ježiša. A jeho zasľúbením, zárukou a prvotinou je
38 6. kapitola – Sláva kríža
Duch, ktorý označuje naše synovstvo. Tí, ktorí prijímajú Kristovo slávne vyslobodenie zo
zlorečenstva zákona – vykúpenie nie z poslušnosti zákonu, lebo tá nie je kliatbou, ale
z neposlušnosti zákonu – majú v Duchu náznak moci a požehnania sveta, ktorý má prísť.
15 Bratia, po ľudsky hovorím: Veď potvrdený závet človeka nikto neruší, ani nik
k nemu nič nepridáva. 16 Zasľúbenia boli dané Abrahámovi a jeho potomkovi. Nehovorí: A
potomkom, akoby hovoril o mnohých, ale ako o jednom: Tvojmu potomkovi. A ním je Kristus. 17
Myslím to takto: Zmluvu, ktorú predtým potvrdil Boh, neruší zákon vydaný po štyristotridsiatich
rokoch, aby tak zasľúbenie zbavil platnosti. 18 Lebo ak je dedičstvo zo zákona, tak nie je zo
zasľúbenia. Ale Abrahámovi daroval ho Boh skrze zasľúbenie.
Abrahámovi bolo kázané evanjelium celosvetovej spásy. Uveril a prijal požehnanie
spravodlivosti. Všetci, ktorí veria, sú požehnaní s Abrahámom, ktorý veril. Tí, ktorí sú „z
viery“, sú jeho deti. "Zasľúbenia boli dané Abrahámovi a jeho potomkovi“. "Ak je dedičstvo
zo zákona, tak nie je zo zasľúbenia. Ale Abrahámovi daroval ho Boh skrze zasľúbenie“. Nám
dané zasľúbenie je to isté, ktoré bolo dané Abrahámovi: zasľúbenie dedičstva, na ktorom
máme podiel ako jeho deti.
"A jeho potomkovi "
To nie je hra so slovami. Táto otázka je životne dôležitá. Spor sa týka spôsobu spásy:
či je jedine skrze Krista alebo skrze niečo iné, alebo skrze Krista a niečo iné alebo niekoho
iného. Mnohí ľudia si myslia, že oni musia spasiť samých seba tým, že sa urobia dobrými.
Mnohí iní si myslia, že Kristus je cenný pomocník, dobrý Spolupracovník v ich snahách. Iní
sú ochotní dať Mu prvé miesto, ale nie jediné. Samých seba pokladajú za dobrých
sekundantov. Prácu robí Pán a oni. Ale náš text vylučuje všetky také domnienky
a sebapresadzovanie. Nie "potomkovia“, ale "potomok“. Nie mnohí, ale jeden. " A tvojmu
potomkovi' -- a ním je Kristus“. On je ten Pravý.
Nie dve línie
"Duchovné potomstvo" Abraháma môžeme dať do protikladu s "telesným". Opakom
duchovného je telesné, a telesné deti, ak nie sú tiež duchovnými deťmi, nemajú nijaký podiel
na duchovnom dedičstve. Nie je možné, aby ľudia chodiaci v tele po tomto svete boli celkom
duchovní. A takými musia byť, inak nie sú deťmi Abraháma. "Tí, čo sú v tele, nemôžu sa
páčiť Bohu" (Rim 8,8). "Telo a krv nemôžu zdediť kráľovstvo Božie" (1 Kor 15,50). Existuje
iba jedna línia duchovných potomkov Abraháma, len jedna skupina skutočne duchovných detí
– tí, ktorí sú "z viery", tí, ktorí prijatím Krista vierou prijímajú moc stať sa Božími synmi.
Mnohé zasľúbenia v Jednom
Hoci "potomok" je v jednotnom čísle, zasľúbenia sú v množnom. Boh nemá pre
žiadneho človeka nič také, čo by nebolo zasľúbené Abrahámovi. Všetky Božie zasľúbenia sú
dané v Kristovi, v ktorého Abrahám uveril. "Lebo všetky Božie zasľúbenia, koľkokoľvek ich je,
v ňom sú „áno“. Preto prostredníctvom neho znie „Amen“ Bohu na slávu skrze nás" (2 Kor
1,20).
Zasľúbené dedičstvo
Z Gal 3,15-18 jasne vidíme, že zasľúbenou vecou a sumou všetkých zasľúbení je
dedičstvo. 16. verš nám hovorí, že zákon, ktorý prišiel 430 rokov po tom, čo bolo dané
a potvrdené zasľúbenie, nemôže to zasľúbenie zrušiť. "Lebo ak je dedičstvo zo zákona, tak nie
je zo zasľúbenia. Ale Abrahámovi daroval ho Boh skrze zasľúbenie" (v. 18). Porovnaním
práve citovaného verša s Rim 4,13 zistíme, čo je týmto zasľúbeným dedičstvom: "Veď
6. kapitola – Sláva kríža 39
zasľúbenie, že bude dedičom sveta nedostal Abrahám a jeho potomstvo skrze zákon, ale na
základe spravodlivosti z viery“. A tak, hoci nebesia a zem, ktoré sú teraz "vyhradené ohňu na
deň súdu a záhuby bezbožných ľudí“, keď "sa nebesá rozplynú v ohni a živly roztopia sa v
požiari“, "my, podľa jeho zasľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva
spravodlivosť" (2 Pt 3,7.12.13). Toto je tá nebeská vlasť, ktorú hľadal Abrahám, Izák a Jákob.
Dedičstvo bez kliatby
"Kristus nás vykúpil zo zlorečenstva,... aby sme prijali zasľúbenie Ducha skrze vieru“.
Videli sme, že týmto "zasľúbením Ducha" je vlastníctvo celej obnovenej zeme – vykúpenej z
kliatby. Lebo "samo stvorenie bude oslobodené z otroctva skazy do slobody
a slávy Božích detí" (Rim 8,21). Človeku bola z Božej ruky daná do vlastníctva svieža a nová
zem, dokonalá v každom ohľade (1 Moj 1,27.28.31). Človek zhrešil a uviedol na seba kliatbu.
Kristus ju vzal celú na seba, tak z človeka, ako aj z celého stvorenia. Z kliatby vykupuje zem,
aby bola večným vlastníctvom, ktorým mala byť podľa pôvodného Božieho zámeru. A tiež
vykupuje z kliatby človeka, aby mohol byť uspôsobený na vlastnenie takého dedičstva. To je
suma evanjelia. "Milostivým darom Božím je večný život v Kristu Ježišovi, našom Pánovi"
(Rim 6,23). Tento dar večného života je zahrnutý v zasľúbení dedičstva, lebo Boh zasľúbil
Abrahámovi a jeho semenu krajinu za "večné vlastníctvo" (1 Moj 17,8). Je to dedičstvo
spravodlivosti, lebo zasľúbenie, že Abrahám by mal byť dedičom sveta, bolo skrze
spravodlivosť viery. Spravodlivosť, večný život a miesto preň – to všetko je v zasľúbení a je
to všetko, čo si možno želať alebo dať. Vykúpiť človeka, ale nedať mu miesto pre život by
bolo neúplnou prácou. Tieto dva činy sú časťami jedného celku. Moc, ktorou sme vykúpení,
je moc stvorenia, ktorým sú obnovené nebesia a zem. Keď bude všetko dokonané, "kliatby už
viacej nebude" (Zj 22,3).
Zmluvy zasľúbenia
Božia zmluva a zasľúbenie sú jedno a to isté. Jasne to vidno z Gal 3,17, kde Pavel
prehlasuje, že zrušiť zmluvu by znamenalo zrušiť zasľúbenie. V 1 Moj 17 čítame, že Boh
urobil zmluvu s Abrahámom, aby mu dal zem Kanaán ako večné vlastníctvo. Gal 3,18
hovorí, že Boh mu ju dal zasľúbením. Božie zmluvy s ľuďmi nemôžu byť ničím iným než
zasľúbeniami pre nich: "Kto Mu vopred niečo dal, aby Mu to musel znovu vrátiť? Lebo od
Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko" (Rim 11,35.36).
Po potope uzatvoril Boh "zmluvu" s každým zvieraťom zeme a s každým vtákom.
Lenže zvieratá a vtáky na oplátku nesľúbili nič (1 Moj 9,9-16). Jednoducho prijali priazeň
z Božej ruky. To je všetko, čo môžeme urobiť – prijať. Boh nám všetko, čo potrebujeme,
a viac, než môžeme žiadať alebo myslieť, zasľubuje ako dar. Dávame Mu sami seba, čiže
nič. A On nám dáva samého seba, čiže všetko. Všetky ťažkosti sú spôsobené tým, že i keď
sú ľudia ochotní Pána vôbec uznať, chcú s Ním vyjednávať. Chcú, aby to bola vyrovnaná,
"obapolná záležitosť" – transakcia, v ktorej sa môžu pokladať za rovných Bohu. Lenže každý,
kto vyjednáva s Bohom, musí to robiť za Jeho podmienok, čiže na základe skutočnosti, že nič
nemáme a nič nie sme a že On má všetko, je všetko a dáva všetko.
Potvrdená zmluva
Zmluva (čiže Božie zasľúbenie, že dá ľuďom celú zem, obnovenú po ich oslobodení z
kliatby) bola "toho času potvrdená Bohom“. Kristus je zárukou novej, večnej zmluvy. "Lebo
všetky Božie zasľúbenia, koľkokoľvek ich je, v ňom sú „áno“; a preto prostredníctvom neho
znie aj „Amen“ Bohu na slávu skrze nás" (2 Kor 1,20). V Ňom sme dostali dedičstvo (1 Pt
1,8, 4), lebo Duch Svätý je prvotinou dedičstva a vlastnenie Ducha Svätého je sám Kristus,
prebývajúci v srdci vierou. Boh požehnal Abraháma, povediac: "V tvojom semene budú
40 6. kapitola – Sláva kríža
požehnanie všetky čeľade zeme“, a to je naplnené v Kristovi, ktorého Boh poslal, aby nás
požehnal odvrátením od našich neprávostí (Sk 3,25.26).
Zmluvu Abrahámovi potvrdila Božia prísaha. Zasľúbenie a prísaha Abrahámovi sa
stali základom našej nádeje, našej silnej útechy. Sú "isté a pevné" (Žid 6,19), lebo prísaha
kladie Krista ako záruku, istotu a On "stále žije" (Žid 9,25). Všetko udržiava svojím mocným
slovom (Žid 1,3). "Všetko trvá v Ňom" (Kol 1,17). Preto "keď Boh chcel dedičom zasľúbenia
presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou" (Žid 6,17).
To je našou útechou a nádejou, keď utekáme a hľadáme útočisko pred hriechom. Za našu
spásu sa zaručil svojou vlastnou existenciou a s ňou celým vesmírom. V Jeho znamenitom
Slove je istotne položený pevný základ našej nádeje!
Zákon nemôže zrušiť zasľúbenie
Nezabúdajme, keď pokračujeme ďalej, že zmluva a zasľúbenie sú jedno a to isté a že
Abrahámovi a jeho deťom dáva krajinu, ba celú obnovenú zem. Tiež pamätajme na to, že
nakoľko v novom nebi a na novej zemi bude prebývať iba spravodlivosť, zasľúbenie zahŕňa
učinenie všetkých, ktorí veria, spravodlivými. To je urobené v Kristovi, v ktorom je
zasľúbenie potvrdené. A teraz: "Veď potvrdený závet [vôľu] človeka nikto neruší, ani nik k
nemu nič nepridáva" (v. 15). O čo viac to tak musí byť v prípade Božej "vôle"!
Dokonalá a večná spravodlivosť bola zabezpečená "závetom" uzatvoreným
s Abrahámom, ktorý bol tiež potvrdený v Kristovi, Božou prísahou, preto je nemožné, aby
zákon vyhlásený o 430 rokov neskôr zaviedol nejakú novú črtu. Dedičstvo bolo Abrahámovi
dané zasľúbením. Keby sa to však po 430 rokoch vyvinulo tak, že dedičstvo sa teraz musí
získať nejakým iným spôsobom, potom by zasľúbenie bolo neúčinné a "vôľa" alebo zmluva
by bola zrušená. Lenže to by zvrhlo Božiu vládu a ukončilo Jeho existenciu, lebo sa zaručil
vlastnou existenciou, že Abrahámovi a jeho semenu dá dedičstvo a spravodlivosť preň
potrebnú. "Veď zasľúbenie, že bude dedičom sveta nedostal Abrahám a jeho potomstvo skrze
zákon, ale na základe spravodlivosti z viery" (Rim 4,13). Evanjelium bolo za čias Abraháma
práve také úplné ako vždy bolo alebo aké kedy bude. Po Božej prísahe Abrahámovi sa už
v jeho ustanoveniach nedal urobiť žiadny dodatok alebo zmena. Nič sa z neho nedá odňať,
pretože tak existovalo a od žiadneho človeka sa nikdy nemôže požadovať ani jedna vec
naviac, než čo bolo požadované od Abraháma.
19 Prečo teda zákon? Pridaný bol kvôli priestupkom, kým nepríde potomok, ktorému bolo dané
zasľúbenie, bol ustanovený anjelmi skrze prostredníka. 20 Prostredník znamená viac než jeden,
ale Boh je jeden.
"Prečo teda zákon?" Apoštol Pavel kladie túto otázku, aby mohol dôraznejšie ukázať
miesto zákona v evanjeliu. Táto otázka je veľmi prirodzená. Nakoľko je dedičstvo celkom zo
zasľúbenia a potvrdená "vôľa" alebo zmluva nemôže byť zmenená (nič sa z nej nedá odňať
a nič pridať), prečo prišiel po 430 rokoch zákon? "Prečo teda zákon?" Aké povolanie tu má?
Akú úlohu zohráva? Aké je jeho uplatnenie?
"Pridaný bol kvôli priestupkom“. Chápme, že "vstup zákona" na Sínaji nebol
počiatkom jeho existencie. Boží zákon v časoch Abraháma existoval a Abrahám ho
zachovával (1 Moj 26,5). Boží zákon existoval skôr, než bol vyslovený na Sínaji
(2 Moj 16,1-4.27.28). Bol "pridaný" v tom zmysle, že na Sínaji bol daný oveľa podrobnejšie.
"Kvôli priestupkom“. "K tomu ešte pristúpil zákon, aby sa rozmnožil priestupok" (Rim
5,20), inými slovami, "aby sa skrze prikázanie prejavila nadmerná hriešnosť hriechu" (Rim
7,13). Bol daný za okolností úctu vzbudzujúceho majestátu ako varovanie deťom Izraela, že
kvôli svojej nevere sú v nebezpečenstve, že stratia zasľúbené dedičstvo. Neverili Pánovi tak
6. kapitola – Sláva kríža 41
ako Abrahám a "všetko, čo nie je z viery, je hriech" (Rim 14,23). Dedičstvo však bolo
zasľúbené "skrze spravodlivosť z viery" (Rim 4,13). Preto ho neveriaci Židia nemohli prijať.
Zákon im bol teda povedaný preto, aby ich usvedčil, že nemajú spravodlivosť,
potrebnú na vlastnenie dedičstva. Lebo hoci spravodlivosť neprichádza skrze zákon, musí
byť "dosvedčená zákonom" (Rim 3,21). Zákon bol skrátka daný na to, aby im ukázal, že
nemajú vieru a tak nie sú pravými deťmi Abraháma a sú preto na najlepšej ceste k strate
dedičstva. Boh by bol vložil svoj zákon do ich sŕdc práve tak, ako ho vložil do srdca
Abraháma, keby verili. Ale keďže neverili a predsa stále vyznávali, že sú dedičmi zasľúbenia,
bolo im treba ukázať tým najzjavnejším spôsobom, že ich nevera je hriechom. Zákon bol
vyslovený kvôli prestúpeniu alebo (čo je to isté) kvôli nevere ľudu.
Sebadôvera je hriech
Izraelský ľud bol plný sebadôvery a nevery v Boha, ako ukazuje ich reptanie proti
Božiemu vedeniu a domnienka, že sú schopní urobiť čokoľvek, čo Boh požaduje pre splnenie
svojich zasľúbení. Mali toho istého ducha ako ich potomkovia, ktorí sa pýtali: "Čo máme
robiť, aby sme konali skutky Božie?" (J 6,28). Ohľadom Božej spravodlivosti boli takí
nevedomí, že si mysleli, že si môžu vytvoriť svoju vlastnú rovnocennú spravodlivosť (Rim
10,3). Kým nevideli svoj hriech, zasľúbenie im nemohlo osožiť. Preto bolo nutné vyhlásiť
zákon.
Služba anjelov
"Či nie sú všetci služobnými duchmi posielanými slúžiť tým, čo majú zdediť spasenie?"
(Žid 1,14). Nepoznáme úlohu tisícov anjelov, ktorí boli na Sínaji. Vieme však, že anjeli majú
veľký
a hlboký záujem o všetko, čo sa týka človeka. Keď boli položené základy zeme, "jasali všetci
synovia Boží" (Jób 38,7). Nebeské zástupy spievali chválospevy, keď bolo oznámené
narodenie Spasiteľa ľudstva. Tieto bytosti, ktoré "vynikajú silou", sprevádzajú Kráľa kráľov a
čakajú, aby konali, čo sa Jemu páči, "poslúchajúc hlas Jeho slova" (Ž 103,20). Skutočnosť, že
boli prítomní pri daní zákona, ukazuje, že to bola veľmi dôležitá udalosť.
"Skrze prostredníka"
Zákon bol zo Sínaja daný ľudu "skrze sprostredkovateľa" (alebo "prostredníka"). Kto
to bol? Možná je len jedna odpoveď: "Jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a
ľuďmi, človek Kristus Ježiš" (1 Tim 2,5). "Prostredník znamená viac než jeden, ale Boh je
jeden“. Boh a Kristus Ježiš sú jedno. Kristus Ježiš je aj Bohom, aj človekom. Pri zmierovaní
Boha a človeka zastupuje Boha pred človekom a človeka pred Bohom. "Boh v Kristovi
zmieril svet so sebou" (2 Kor 5,19). Medzi Bohom a ľuďmi nemôže byť žiadny iný
prostredník. "A v nikom inom niet spásy, lebo nejestvuje pod nebom žiadne iné meno dané
ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení" (Sk 4,12).
Pôsobenie Krista ako prostredníka
Človek zablúdil od Boha a vzbúril sa proti Nemu. "Všetci sme zblúdili ako ovce" (Iz
53,6). Naše neprávosti nás od Neho oddelili (Iz 59,1.2). "Telesné zmýšľanie je nepriateľstvom
voči Bohu, lebo sa nepodriaďuje Božiemu zákonu, lebo sa ani nemôže" (Rim 8,7). Kristus
prišiel, aby zrušil nepriateľstvo a zmieril nás s Bohom, lebo On je náš pokoj (pozri Ef 2,14-
16). Kristus "zomrel za naše hriechy raz za všetkých, spravodlivý za nespravodlivých, aby nás
priviedol k Bohu" (1 Pt 3,18). Skrze Neho máme prístup k Bohu (Rim 5,1.2; Ef 2,18).
V Ňom je telesná, odbojná myseľ odňatá a na jej miesto je daná myseľ Ducha, "aby sa splnila
požiadavka zákona v nás, ktorí žijeme nie podľa tela, ale podľa Ducha" (Rim 8,4). Kristovou
42 6. kapitola – Sláva kríža
prácou je zachrániť stratené, obnoviť porušené a znovu spojiť oddelené. Jeho meno je "Boh s
nami“. Keď On prebýva v nás, sme učinení "účastníkmi Božej prirodzenosti" (2 Pt 1,4).
Pôsobenie Krista ako "prostredníka" nie je obmedzené ani časom, ani rozsahom. Byť
prostredníkom znamená viac než len byť príhovorcom. Kristus bol prostredníkom skôr, ako
hriech vstúpil do sveta a bude ním, keď vo vesmíre nebude hriechu a nezostane potreba
odpustenia. "V Ňom všetko trvá“. Je obrazom Otcovej bytosti, životom. Len v Ňom a skrze
Neho prúdi život Boha k všetkému stvorenstvu. Je teda prostriedkom, médiom,
prostredníkom, cestou, skrze ktorú svetlo života preniká vesmírom. Prostredníkom sa nestal
až pri páde človeka, bol ním od večnosti. Nikto, nielen človek, ale žiadna stvorená bytosť,
neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Krista. Žiadny anjel nemôže stáť v Božej
prítomnosti, ak len nie v Kristovi. Nebola vyvinutá žiadna nová moc, vstupom hriechu do
sveta nemusela byť takpovediac uvedená do pohybu žiadna nová mašinéria. Moc, ktorá
všetko stvorila, v Božom nekonečnom milosrdenstve len naďalej pracovala na obnove toho,
čo bolo stratené. V Kristovi boli stvorené všetky veci a preto v Ňom máme vykúpenie skrze
Jeho krv (pozri Kol 1,14-17). Moc, ktorá preniká vesmírom a udržiava ho, je tá istá moc,
ktorá nás zachraňuje. "Tomu však, ktorý pôsobením moci v nás môže urobiť omnoho viac, ako
prosíme alebo rozumieme, tomu sláva v cirkvi skrze Krista Ježiša po všetky pokolenia na veky
vekov. Amen" (Ef 3,20).
21. Tak teda je zákon proti zasľúbeniam Božím? Nech sa nestane! Lebo keby bol býval daný
zákon, ktorý by bol mohol oživiť, vtedy by skutočne bola spravodlivosť bývala zo zákona. 22. Ale
Písmo zavrelo všetko pod hriech, aby zasľúbenie z viery Ježiša Krista bolo dané veriacim.
"Tak teda je zákon proti zasľúbeniam Božím?" Vôbec nie.
Keby bol, nespočíval by v rukách Prostredníka, Krista, lebo všetky Božie zasľúbenia
sú v Ňom (2 Kor 1,20). V Kristovi nachádzame zákon spojený so zasľúbením. Môžeme
vedieť, že zákon nebol a nie je proti Božím zasľúbeniam, lebo Boh dal aj zasľúbenie,
aj zákon. Tiež vieme, že danie zákona neuviedlo do "zmluvy" žiadny nový prvok, pretože po
jej potvrdení sa k nej už nedalo nič pridať, ani nič vziať. Zákon však nie je zbytočný, inak by
ho Boh nebol dal. Nie je to ľahostajné, či ho dodržiavame alebo nie, lebo ho prikazuje Boh.
Predsa však zákon nie je proti zasľúbeniu a nevnáša do neho žiadny nový prvok. Prečo?
Jednoducho preto, že zákon je v zasľúbení. Zasľúbenie Ducha zahŕňa: "Vložím svoje zákony
do ich myslí a napíšem im ich na srdcia" (Žid 8,10). A to je to, čo Boh urobil pre Abraháma,
keď mu dal zmluvu obriezky (čítaj Rim 4,11; 2,25-29; Fil 3,3).
Zákon zväčšuje zasľúbenie
Zákon je spravodlivosť, ako Boh vraví: "Počujte ma vy, ktorí poznáte spravodlivosť, ľud,
v ktorého srdci je môj zákon!" (Iz 51,7). Spravodlivosť požadovaná zákonom je teda jediná
spravodlivosť, ktorá môže zdediť zasľúbenú krajinu. Nedá sa získať zo skutkov zákona, ale
vierou. Spravodlivosť zákona sa nedosahuje ľudskými snahami o činenie zákona, ale vierou
(pozri Rim 9,30-32). Preto čím väčšia je spravodlivosť požadovaná zákonom, tým väčším sa
javí Božie zasľúbenie. Lebo On sľúbil, že ju dá všetkým, ktorí veria. Áno, prisahal tak. Keď
bol teda Boží zákon vyhlásený zo Sínaja "zprostred ohňa, oblaku a mrákavy veľkým hlasom"
(5 Moj 5,22), sprevádzaný trúbou Božou a celá zem sa triasla pri prítomnosti Hospodina
a jeho svätých anjelov, bola tak ukázaná jeho nepredstaviteľná veľkosť a majestátnosť. Pre
každého, kto pamätal na Božiu prísahu Abrahámovi, to bolo zjavením úžasnej veľkosti
Božieho zasľúbenia, lebo On sľúbil, že každému, kto Mu verí, dá všetku spravodlivosť
požadovanú zákonom. "Silný hlas", ktorým bol zákon vyhlásený, bol silný hlas, ktorý z
vrcholkov hôr hlása radostnú zvesť o spásnej Božej milosti (pozri Iz 40,9). Božie predpisy sú
zasľúbeniami, nutne nimi musia byť, lebo Boh vie, že nemáme sily! Všetko, čo vyžaduje,
6. kapitola – Sláva kríža 43
dáva. Keď hovorí: "Nebudeš“, môžeme to považovať za Jeho ubezpečenie, že ak Mu veríme,
uchráni nás pred hriechom, pred ktorým nás varuje.
Spravodlivosť a život
"Lebo keby bol býval daný zákon, ktorý by bol mohol oživiť, vtedy by skutočne bola
spravodlivosť bývala zo zákona“. To nám ukazuje, že spravodlivosť je život. Nie je to len
formula, nejaká mŕtva teória alebo dogma, ale živý čin. Kristus je život a preto naša
spravodlivosť. Zákon napísaný na dvoch kamenných doskách nemohol dať život o nič viac
ako kamene, na ktorých bol zaznamenaný. Všetky jeho nariadenia sú dokonalé, ale bezcitné
povahy ich nemôžu premeniť na čin. Ten, kto prijíma len zákon v litere, má "službu
odsúdenia" a smrti. Ale "Slovo sa stalo telom". V Kristovi, Živej Skale, je zákon životom a
pokojom. Keď Jeho prijímame skrze "službu Ducha“, máme spravodlivosť, ktorú zákon
schvaľuje. Tento 21. verš ukazuje, že danie zákona malo zdôrazniť dôležitosť zasľúbenia.
Všetky okolnosti, sprevádzajúce odovzdanie zákona – trúba, hlas, zemetrasenie, oheň,
víchrica, hromy a blesky, hranica smrti okolo vrchu – hovorili, že "zákon pôsobí hnev"
"deťom neposlušnosti“. Ale samotný fakt, že hnev, spôsobený zákonom, prichádza len na deti
neposlušnosti, dokazuje, že zákon je dobrý a že "ten, kto ich robí, bude nimi žiť“. Chcel Boh
tých ľudí zmalomyseľniť? Vôbec nie! Zákon musí byť zachovaný a hrôzy Sínaja ich mali
vrátiť späť k Božej prísahe spred 430 rokov, aby bola pre všetkých ľudí všetkých čias
ubezpečením o spravodlivosti skrze ukrižovaného a večne žijúceho Spasiteľa.
Ako sa naučíme cítiť svoju potrebu
Ježiš o Utešiteľovi povedal: "Keď príde, usvedčí svet o hriechu, spravodlivosti a súde"
(J 16,8). Sám o sebe riekol: "Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov k pokániu“.
"Zdraví nepotrebujú lekára, ale chorí" (Mk 2,17). Skôr ako človek prijme pomoc, musí
pociťovať potrebu. Musí poznať svoje ochorenie, až potom môže užívať liek.
Práve tak je to so zasľúbením spravodlivosti: vôbec si ho nepovšimne ten, kto si
neuvedomuje, že je hriešnik. Prvou časťou "utešujúceho" pôsobenia Svätého Ducha je preto
usvedčiť ľudí z hriechu. Tak "Písmo zavrelo všetko pod hriech, aby zasľúbenie
z viery Ježiša Krista bolo dané veriacim" (Gal 3,22). "Zo zákona poznanie hriechu" (Rim
3,20). Ten, kto vie, že je hriešnik, je na ceste uznať to, a "ak vyznávame svoje hriechy, verný
je a spravodlivý, aby nám ich odpustil a očistil nás od všetkej neprávosti" (1 J 1,9).
Zákon je teda v rukách Ducha, aktívneho činiteľa, ktorý vedie ľudí k prijatiu plnosti
zasľúbenia. Nikto necíti nenávisť k človeku, ktorý mu zachránil život, keď mu poukázal na
neznáme nebezpečenstvo. Naopak, považuje ho za priateľa a vždy naňho vďačne spomína.
Presne tak sa bude na zákon pozerať ten, koho jeho varovný hlas vyzval k úniku pred
nadchádzajúcim hnevom. So žalmistom povie: "Nenávidím márnivé myšlienky, ale tvoj zákon
milujem" (Ž 119,113).
23. Ale prv, ako prišla viera, boli sme strážení pod zákonom, zavretí s určením pre vieru, ktorá
mala byť zjavená...
Všimnite si podobnosť medzi 8. a 22. veršom: "Písmo zavrelo všetko pod hriech, aby
zasľúbenie z viery Ježiša Krista bolo dané veriacim" (v. 22). "Keďže Písmo predvídalo, že
Boh z viery ospravedlňuje pohanov, vopred oznámilo radostnú zvesť Abrahámovi: V tebe
budú požehnané všetky národy" (v. 8). Vidíme, že evanjelium je kázané tou istou vecou
(Písmom), ktorá "zatvára" ľudí pod hriech. Slovo "zavrieť" znamená doslova "zbaviť
slobody" (strážiť), ako je to uvedené v 23. verši. Samozrejme, osoba zákonom zbavená
slobody je vo väzení. V ľudských vládach je zločinec uväznený, len čo sa ho zákon môže
zmocniť. Boží zákon je prítomný všade a vždy účinný. Preto je človek v okamihu, keď
44 6. kapitola – Sláva kríža
zhreší, zbavený slobody. Je to stav celého sveta, "lebo všetci zhrešili" a "niet spravodlivého,
ani jedného“.
Tí neposlušní, ktorým Kristus kázal za dní Noeho, boli vo väzení (pozri 1 Pt 3,19.20),
no tak ako iní hriešnici boli "väzňami nádeje" (Zach 9,12). Boh "sa pozrel zo svojej vysokej
svätyne, Hospodin pohliadol z neba na zem, aby počul kvílenie väzňov a vyslobodil
odsúdených na smrť" (Ž 102,19.20). Kristus je daný "za zmluvu ľudu a za svetlo pohanom,
aby otvoril slepé oči a vyviedol väzňov z väzenia, zo žalára tých, čo sedia v tme" (Iz 42,6.7).
Dovoľte mi prihovoriť z osobnej skúsenosti tomu, kto ešte nepozná radosť a slobodu
Pána. Jedného dňa, ak sa tak už nestalo, budete Božím Duchom prenikavo usvedčený
z hriechu. Mohli ste byť plní pochybností a slovných námietok, pohotových odpovedí
a sebaobrany, ale vtedy nebudete mať čo povedať. Vtedy nebudete mať žiadne pochybnosti o
reálnosti Boha a Svätého Ducha a nebudete potrebovať žiadny argument, aby vás o tom
ubezpečil. Spoznáte Boží hlas, prihovárajúci sa vašej duši a pocítite tak ako staroveký Izrael:
"Nech Boh s nami nehovorí, aby sme nezomreli" (2 Moj 20,19). Vtedy budete vedieť, čo je to
byť “zatvorený” vo väzení, ktorého steny akoby sa nad vami zatvárali, nielenže
znemožňujúce únik, ale akoby vás dusili. Historky o ľuďoch odsúdených na pochovanie
zaživa
s ťažkým kameňom na sebe sa vám zdajú veľmi živé a realistické, keď cítite, ako dosky
zákona vytláčajú z vás život a mramorová ruka sťaby vám lámala samotné srdce. Vtedy vás
poteší spomienka na to, že zatvorený ste len a len preto, aby ste mohli prijať "zasľúbenie
skrze vieru Ježiša Krista". Akonáhle sa ho zmocníte, zistíte, že je kľúčom, ktorý otvára
akékoľvek dvere vo vašom "Pochybovačnom kaštieli“ (pozri The Pilgrim's Progress). Dvere
väzenie sa rozletia a poviete: "Naša duša je ako vtáča, ktoré uniklo z osídla vtáčnika. Osídlo
sa roztrhlo a my sme unikli" (Ž 124,7).
Pod zákonom, pod hriechom
Skôr, ako prišla viera, boli sme strážení pod zákonom, "zatvorení" pre vieru, ktorá
mala byť zjavená potom. Vieme, že všetko, čo nie je z viery, je hriech (Rim 14,23), preto byť
"pod zákonom" je to isté ako byť pod hriechom. Božia milosť prináša záchranu z hriechu,
takže keď jej veríme, už nie sme pod zákonom, lebo sme oslobodení od hriechu. Tí, ktorí sú
pod zákonom, sú teda jeho priestupníkmi. Spravodliví nie sú pod zákonom, ale chodia
v ňom.
24. Takže zákon bol naším pestúnom, vedúcim nás ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení
z viery.
Revidovaná štandardná verzia prekladá vo verzii kráľa Jakuba namiesto "učiteľa"
"pestún". Nemecké a škandinávske preklady používajú slovo, ktoré označuje "správcu
trestnice".
Toto grécke slovo sa nám v angličtine uchovalo ako "pedagóg“. Paidagogos bol otcov
otrok, ktorý sprevádzal jeho chlapcov do školy, aby videl, že nie sú záškolákmi. Ak sa
pokúsili utiecť, priviedol ich späť a mal právo ich dokonca zbiť, aby ich udržal na ceste. Toto
slovo sa začalo používať vo význame "učiteľ“, hoci grécke slovo túto myšlienku nevyjadruje.
"Dozorca" alebo "správca" by bolo lepšie. Ten, kto je pod týmto pestúnom, hoci je formálne
na slobode, je v skutočnosti zbavený slobody práve tak akoby bol vlastne v cele. Je faktom,
že všetci, ktorí neveria, sú "pod hriechom“, "zatvorení" "pod zákonom“, a preto zákon koná
ako ich dozorca alebo pestún. Je to on, kto ich nenechá odísť. Vinný nemôže uniknúť vo
svojej vine. Hoci je Boh milosrdný a milostivý, vinného neprepustí (2 Moj 34,6.7). Čiže
nebude klamať, nazývajúc dobré zlým. Dáva však cestu, ako môže vinník stratiť svoju
vinu. Potom zákon už nebude obmedzovať jeho slobodu a môže chodiť slobodný v Kristovi.