2 Petrův 3:9 Pán neotálí splnit svá zaslíbení

 Božia vôľa
Všetko toto vyslobodenie je "podľa vôle Boha a nášho Otca“. Božou vôľou je naše
posvätenie (1 Tes 4,3). On chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy (1
Tim 2,4). A On "pôsobí všetko podľa rady svojej vôle" (Ef 1,11). "Máte v úmysle učiť
univerzálnu spásu?" môže sa niekto spýtať. Zamýšľame učiť len to, čo učí Božie Slovo, že "sa
zjavila milosť Božia, prinášajúca spásu všetkým ľuďom" (Tít 2,11). Boh vydobyl spásu pre
každého človeka a dal mu ju, ale väčšina ňou pohrdne a odhodí ju. Súd zjaví skutočnosť, že
každému človeku bola daná úplná spása a že stratení s rozmyslom odhodili svoje dedičské
vlastníctvo.
Božia vôľa je preto čosi, z čoho sa máme tešiť a nie niečo, čo máte len strpieť. Hoci
zahŕňa utrpenie, je to pre naše dobro a má pôsobiť "prenesmierne veľkú večnú tiaž slávy"
(Rim 8,28; 2 Kor 4,17). Môžeme povedať s Kristom: "S potešením činím tvoju vôľu, môj
Bože" (Ž 40,9).
Tu je útecha poznania Božej vôle. On chce naše vyslobodenie
z otroctva hriechu; preto sa môžeme modliť s vrcholnou dôverou a s vďakyvzdaním, lebo
"toto je tá smelá dôvera, ktorú máme k Nemu, že keď prosíme niečo podľa Jeho vôle, počuje
nás. A keď vieme, že nás čuje, za čokoľvek prosíme, vieme, že máme splnené svoje prosby,
ktoré sme prosili od Neho" (1 J 5,14.15).
Bohu buď sláva za Jeho vyslobodenie! Všetka sláva je Jeho, či už to človek uznáva
alebo nie. Dať mu slávu neznamená niečo Mu udeliť, ale uznať skutočnosť. Slávu mu
vzdávame, keď uznávame, že moc je Jeho. "Je to On, kto nás učinil, nie my sami" (Ž 100,3).
Ako sa dozvedáme z Pánovej modlitby, moc a sláva spolu súvisia. Keď Ježiš svojou
mocou premenil vodu na víno, je nám povedané, že v tomto zázraku "ukázal svoju slávu" (J
2,11). Keď teda povieme, že Boh je sláva, uznávame, že všetka moc je od Neho. Nespasíme
sami seba, lebo sme "bez sily“. Ak vyznáme, že všetka sláva patrí Bohu, nebudeme si hovieť
v samoľúbych predstavách alebo chvastaní.
8 2. kapitola – Život vierou v Krista
Ťažiskom posledného hlásania "večného evanjelia“, ktoré oznamuje, že prišla hodina
Božieho súdu, je: "Bojte sa Boha a dajte Mu slávu" (Zj 14,7). Takže list Galatským, ktorý Mu
pripisuje "slávu“, je vysvetlením večného evanjelia. Je to dôrazné posolstvo pre posledné dni.
Ak ho študujeme a dbáme naň, môžeme pomôcť urýchliť čas, keď "zem bude naplnená
známosťou slávy Hospodinovej, ako vody pokrývajú more" (Hab 2,14).
6. Divím sa, že tak skoro odstupujete od Toho, ktorý vás povolal v milosti Kristovej, k inému
evanjeliu, 7. ktoré nie je iné, iba že sú niektorí, ktorí vás znepokojujú a chcú prevrátiť evanjelium
Kristovo. 8. Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám
zvestovali, nech je prekliaty! 9. Ako sme už prv povedali, aj teraz zase hovorím, že ak vám niekto
zvestuje iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty.
Apoštol sa vnára doprostred svojej témy. Zdá sa, že jeho duch horí a chopiac sa pera
píše tak, ako môže písať len ten, kto cíti na svojom srdci bremeno duší rútiacich sa do záhuby.
Pavlovi bratia boli v smrteľnom nebezpečenstve a tak nemohol márniť čas
komplimentmi. Okamžite a čo najjasnejšie a najpriamejšie sa musí dostať k svojej téme.
Kto "povoláva" ľudí? "Verný je Boh, skrze ktorého ste povolaní
v obecenstvo Jeho Syna Ježiša Krista, nášho Pána" (1 Kor 1,9). "Boh všetkej milosti, ktorý
vás povolal do svojej večnej slávy v Kristovi" (1 Pt 5,10). "Lebo vám patrí to zasľúbenie a
vašim deťom a všetkým vzdialeným, každému, koho povoláva k sebe Pán, náš Boh" (Sk 2,39).
Tí, ktorí sú blízko a tí, ktorí sú ďaleko – to zahŕňa všetkých, ktorí sú vo svete. Preto Boh
povoláva každého. (Hoci nie všetci prídu!)
Hovoril však Pavel o sebe ako o tom, kto povolal galatských bratov a od ktorého sa
teraz odťahovali? Malé zamyslenie by nás malo presvedčiť, aké nemožné by to bolo. Sám
Pavel povedal, že výsledkom snáh ľudí odtiahnuť učeníkov za sebou by bolo odpadnutie (Sk
20,30). On ako Kristov služobník by bol tým posledným, kto by ťahal ľudí k sebe. Hoci si
Boh používa ľudí ako je Pavel, napriek tomu je to On, kto povoláva. My sme len Kristovými
veľvyslancami. Je to Boh, kto skrze nás úpenlivo prosí ľudí, aby sa s Ním zmierili. Úst môže
byť veľa, no hlas je len jeden.
Odlúčenie od Boha
Pretože sa galatskí bratia odlučovali od Toho, ktorý ich povolal, a pretože Ten, kto
milostivo povoláva ľudí, je Boh, je zjavné, že opúšťali Pána. Málo zaváži, ak sa pripájame
k ľuďom alebo ich opúšťame, životne dôležité však je byť pripojený k Bohu.
Zdá sa, akoby si mnohí mysleli, že ak sú len "členmi dobre stojacimi" v tom ktorom
zbore, sú v bezpečí. Lenže jediná vec stojaca za úvahu je táto: Som spojený s Pánom a
chodím v Jeho pravde? Ak je niekto pripojený k Pánovi, veľmi skoro nájde svoje miesto
uprostred Božieho ľudu, lebo tí, ktorí nie sú Jeho ľudom, nebudú medzi sebou dlho trpieť
horlivého nasledovníka Boha. Keď Barnabáš išiel do Antiochie, vyzval bratov, aby s
úmyslom srdca "zostali verní Pánovi" (pozri Sk 11,22.23). To bolo všetko, čo bolo treba. Ak
to urobíme, istotne veľmi skoro nájdeme Pánov vlastný ľud.
Tí, ktorí opúšťali Pána, boli "bez Boha na svete" v miere úmernej ich vzdialenosti od
Neho. Ibaže tí, ktorí sú v tom stave, sú pohania (Ef 2,11.12). Galatskí bratia preto znovu
upadali do pohanstva. Nemohlo to byť inak, pretože vždy, keď sa kresťan púšťa Pána,
nevyhnutne upadne späť do starého života, z ktorého bol spasený. Vo svete niet
bezmocnejšieho stavu ako bytie bez Boha.
2. kapitola – Život vierou v Krista 9
"Iné evanjelium"
Ako môže byť "iné evanjelium"? Pravé evanjelium "je mocou Božou na spasenie
každému veriacemu" (Rim 1,16). Boh sám je moc a opustiť Ho znamená opustiť Kristovo
evanjelium.
Evanjeliom sa nedá nazvať nič, čo nehlása, že dáva spásu. To, čo vyznáva, že ponúka
len smrť, sa nedalo nazvať "evanjeliom“, čiže "dobrou správou" alebo "radostnou zvesťou".
Zasľúbenie smrti tomuto popisu nezodpovedá. Aby nejaké falošné učenie považovali za
evanjelium, musí predstierať, že je cestou života, inak by nemohlo oklamať ľudí. Galaťania
boli odvádzaní od Boha niečím, čo im sľubovalo život a spásu, ale inou než Božou mocou.
Toto iné evanjelium bolo len ľudské. Napodobenina nie je nič. Maska nie je človek. Práve tak
toto iné evanjelium, ku ktorému boli galatskí bratia vábení, bolo len zvráteným evanjeliom,
falzifikátom, napodobeninou a vôbec nie skutočným evanjeliom.
Bude nasledovať otázka: Ktoré je pravé evanjelium? To, ktoré kázal Pavel? Alebo to,
ktoré kázali druhí?
Tak ako Ježiš Kristus je pre nás Božou mocou a niet iného mena než Jeho, ktorým
môžeme byť spasení, tak je len jedno pravé evanjelium. To, čo Pavel kázal Galaťanom a tiež
Korinťanom, "Ježiš Kristus, ten ukrižovaný“, bolo evanjelium, ktoré kázal Enoch, Noe,
Abrahám, Mojžiš a Izaiáš. "Jemu vydávajú svedectvo všetci proroci, že odpustenie hriechov
dostane skrze Jeho meno každý, kto verí v Neho" (Sk 10,43).
Keby nejaký človek alebo dokonca anjel z neba kázal opak toho, čo kázal Pavel a
proroci, uviedol by sám seba pod kliatbu. Neexistujú dve meradlá správneho a nesprávneho.
To, čo prinesie kliatbu dnes, bolo by spôsobilo to isté pred päťtisíc rokmi. Cesta spásy bola
v každej dobe presne tá istá. Evanjelium kázané Abrahámovi (Gal 3,8) bolo rýdze, boli k
nemu poslaní anjeli, a starovekí proroci hlásali to isté evanjelium (1 Pt 1,11.12). Keby sa
evanjelium, ktoré za dávna kázali oni líšilo od toho, ktoré kázal Pavel, dokonca i oni by boli
"prekliati“.
Prečo by však mal byť niekto "prekliaty" za kázanie odlišného evanjelia? Pretože je
prostriedkom, ktorý druhých upevňuje v kliatbe. Vedie ich totiž tak, aby vo veci svojej spásy
dôverovali tomu, čo nie je ničím. Galaťania opúšťali Boha, preto dôverovali domnelej ľudskej
sile, svojej vlastnej sile, že ich spasí. Lenže žiadny človek nemôže spasiť druhého (Ž 49,7.8) a
"zlorečený muž, ktorý sa nadeje na človeka a robí telo svojím ramenom, a jeho srdce sa
odvracia od Hospodina" (Jer 17,5). Ten, kto vedie ľudí do kliatby, musí byť samozrejme sám
prekliaty.
"Zlorečený, kto by zaviedol slepého, aby zablúdil na ceste" (5 Moj 27,18). Ak to platí
o tom, kto spôsobí zakopnutie telesne slepého človeka, o čo viac sa to musí týkať toho, kto
spôsobí pád duše do večnej skazy! Čo by mohlo byť zhubnejšie ako klamať ľudí falošnou
nádejou spásy? Znamená to viesť ich k tomu, aby si stavali svoj dom nad bezodnou jamou.
Anjel z neba
Je však nejaká možnosť, ako by mohol "anjel z neba" kázať iné než pravé evanjelium?
Celkom istotne áno, hoci by to nebol anjel, ktorý odtiaľ prišiel len nedávno. "Sám satan sa
pretvaruje na anjela svetla. Nuž teda nie je to veľkou vecou, ak sa i jeho služobníci
pretvarujú, ako čo by boli služobníkmi spravodlivosti" (2 Kor 11,14.15). Sú to tí, ktorí
prichádzajú a vyznávajú, že sú duchmi mŕtvych a prinášajú správy zo záhrobnej ríše. Tí kážu
vždy "iné evanjelium" než evanjelium Ježiša Krista. Dajte si na nich pozor. "Milovaní,
neverte každému duchu, ale skúšajte duchov, či sú z Boha" (1 J 4,1). "K zákonu sa obráťte a k
svedectvu! Ak nehovoria podľa tohto slova, je to preto, že v nich niet svetla" (Iz 8,20). Nikto
nemusí byť oklamaný, kým má Božie Slovo. Keď sa jeho pridržiavame,
skutočne nemôžeme byť podvedení.
10 2. kapitola – Život vierou v Krista
10 Lebo či teraz nahováram ľudí a či Boha? Alebo či hľadám ľúbiť sa ľuďom? Lebo ak by mi ešte
išlo o to, aby som sa ľúbil ľuďom, nebol by som sluhom Kristovým.
V prvých troch storočiach bola cirkev nakvasená pohanstvom a napriek reformáciám v
nej veľa z neho ešte stále zostáva. Bol to výsledok snahy nájsť "priazeň ľudí“. Biskupi si
mysleli, že by mohli nadobudnúť vplyv nad pohanmi, keď trochu zmiernia nekompromisnosť
zásad evanjelia, čo aj urobili. Výsledok? Skazenosť cirkvi.
Základom snáh získať si ľudí a zapáčiť sa im je vždy sebaláska. Biskupi túžili (často si
to snáď ani neuvedomovali) potiahnuť učeníkov za sebou (Sk 20,30). Aby si získali priazeň
ľudí, museli skompromitovať a zvrátiť pravdu.
To sa robilo v Galácii. Ľudia prevracali evanjelium. Lenže Pavel sa snažil páčiť Bohu
a nie ľuďom. Bol služobníkom Boha a Boh bol tým jediným, komu sa potreboval ľúbiť. Táto
zásada platí v každom druhu služby. Zamestnanci, ktorí sa snažia zapáčiť len ľuďom, nebudú
vernými pracovníkmi, lebo budú odvádzať dobrú prácu len tam, kde je ich vidno a odfláknu
každú úlohu, ktorá sa nemôže dostať na oči dozorcom. A tak Pavel vyzýva: "Sluhovia,
poslúchajte svojich pánov v tele vo všetkom a neslúžte verne iba naoko ako takí, ktorí sa chcú
páčiť ľuďom... všetko, čokoľvek činíte, robte z duše ako Pánovi" (Kol 3,22-24).
Je tendencia otupiť ostrie pravdy, aby sme nestratili priazeň niektorej bohatej alebo
vplyvnej osoby. Koľkí udusili v sebe presvedčenie, bojac sa straty peňazí alebo postavenia!
Nech každý jeden z nás pamätá: " Lebo ak by mi ešte išlo o to, aby som sa ľúbil ľuďom,
nebol by som sluhom Kristovým“. To však neznamená, že máme byť nevľúdni a nezdvorilí,
ani to, že slobodne niekoho urazíme. Boh je láskavý k nevďačným a nesvätým. Máme
získavať ľudí a preto majú byť naše spôsoby príjemné. Musíme ukazovať len príťažlivosť
milujúceho Ukrižovaného.
11 Ale vám oznamujem, bratia, že evanjelium, ktoré som ja zvestoval, nie je podľa človeka; 12 lebo
som ho ani ja neprijal od človeka ani ma nemu nenaučil človek, ale som ho dostal zjavením
Ježiša Krista.
Evanjelium je božské, nie ľudské. V prvom verši apoštol hovorí, že ho neposlal človek
a že netúži páčiť sa človeku, ale len Kristovi. Teraz je jasne ukázané, že posolstvo, ktoré
niesol, bolo celkom z neba. Narodením a výchovou sa staval proti evanjeliu, a keď sa obrátil,
bolo to hlasom z neba. Samotný Pán sa mu ukázal na ceste, keď dýchal hrozbu
a krvipreliatie proti svätým Božím (Sk 9,1-22).
Niet dvoch ľudí, ktorých skúsenosť obrátenia by bola rovnaká, a predsa sú všeobecné
princípy u všetkých tie isté. Vskutku, každý človek sa musí obrátiť tak ako Pavel. Zážitok
bude zriedkakedy taký neobyčajný, ale ak je nefalšovaný, musí to byť zjavenie z neba tak
istotne ako u Pavla. "Všetci tvoji synovia budú učení od Hospodina" (Iz 54,13). "Preto každý,
kto počul od Otca a naučil sa, prichádza ku mne" (J 6,45). "To pomazanie, ktoré ste dostali od
Neho, zostáva vo vás a nepotrebujete, aby vás niekto učil" (1 J 2,27).
Nedomnievajte sa mylne, že týmto je odstránená nutnosť ľudského pôsobenia v
evanjeliu. Boh v cirkvi ustanovil apoštolov, prorokov, učiteľov a iných (1 Kor 12,28). V nich
všetkých pôsobí Duch Boží. Nezáleží na tom, skrze koho niekto po prvýkrát počuje pravdu.
Má ju prijať tak, akoby prichádzala priamo z neba. Svätý Duch uschopňuje tých, ktorí chcú
činiť Božiu vôľu, aby povedali, čo je pravda, len čo ju uvidia alebo začujú. A prijmú ju nie na
základe autority človeka, skrze ktorého k nim prišla, ale na základe autority Boha pravdy.
Pravdou, ktorú zastávame a učíme, si môžeme byť takí istí ako apoštol Pavel.
Vždy, keď niekto uvedie meno nejakého vysoko váženého učenca, aby svoju vieru
dosvedčil alebo pridal jej váhu u človeka, ktorého by chcel presvedčiť, môžete si byť istí, že
pravdu, ktorú vyznáva, sám nepozná. Môže byť pravdou, ale sám pre seba nevie, že je to tak.
2. kapitola – Život vierou v Krista 11
Poznať pravdu je výsadou každého (J 8,31.32). A keď má človek pravdu priamo od Boha,
desaťtisíckrát desaťtisíc veľkých mien uvedených v jej prospech ani za váhu pierka nepridá
k jej autorite, a ani jej spoľahlivosť nie je v najmenšom otrasená, keby jej protirečil každý
veľký človek na zemi.