2 Petrův 3:9 Pán neotálí splnit svá zaslíbení

Vrch Sínaj verzus vrch Sion
Tak ako sú dve zmluvy, sú aj dve mestá, ktorých sa týkajú. Jeruzalem, ktorý je teraz,
sa vzťahuje na starú zmluvu – na vrch Sínaj. Nikdy nebude slobodný, ale bude nahradený
Božím mestom, nebeským Jeruzalemom, ktoré zostúpi dolu z neba (Zj 3,12; 21,1-5). Je to
mesto, ktoré vyzeral Abrahám, "mesto so základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh"
(Žid 11,10. Porovnaj so Zj 21,14.19.20).
Je mnoho takých, ktorí vkladajú veľké nádeje – všetky svoje nádeje – do prítomného
Jeruzalema. Pre takých "do dnešného dňa, keď čítajú Starú zmluvu, ten istý závoj zostáva
56 6. kapitola – Sláva kríža
nezodvihnutý"
(2 Kor 3,14). V skutočnosti spásu vyzerajú na vrchu Sínaj a v starej zmluve. Lenže tam sa
nedá nájsť. "Nepriblížili ste sa k hmatateľnému a plápolajúcemu ohňu, ani k čierňave,
k temnote alebo búrke, ani k hlasu poľnice a zvuku slov.... Ale ste sa priblížili k vrchu Sion
a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu ... a k Ježišovi, prostredníkovi Novej zmluvy,
k pokropeniu krvou, ktorá hovorí lepšie veci ako Ábelova" (Žid 12,18-24). Každý, kto vyzerá
požehnanie v súčasnom Jeruzaleme, pozerá sa na starú zmluvu k vrchu Sínaj,
k otroctvu. Ale každý, kto sa klania s tvárou k Novému Jeruzalemu, kto očakáva požehnanie
len z neho, pozerá sa na novú zmluvu, k vrchu Sion, a k slobode, lebo "Jeruzalem hore je
slobodný“. Slobodný od čoho? Od hriechu. A pretože je to naša "matka“, plodí nás nanovo,
takže sa tiež stávame slobodnými od hriechu. Slobodnými od zákona? Áno, istotne, lebo
zákon nemá odsúdenia pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi.
Nech vás však nikto neklame márnymi slovami, vraviac, že teraz môžete pošliapať ten
zákon, ktorý sám Boh vyhlásil v takom hroznom majestáte zo Sínaja. Prichádzajúc k vrchu
Sion, k Ježišovi, Prostredníkovi novej zmluvy a ku krvi kropenia, stávame sa slobodnými od
hriechu, od prestúpenia zákona. Základom Božieho trónu na "Sione" je Jeho zákon. Z trónu
vychádzajú tie isté blesky a hromy a hlasy (Zj 4,5; 11,19) ako zo Sínaja, pretože je tam ten
istý zákon. Je to však "trón milosti" (Žid 4,16), preto napriek hromom prichádzame k nemu
smelo, uistení, že od Boha dostaneme milosrdenstvo. Tiež nájdeme milosť na pomoc v čase
núdze, milosť na pomoc v hodine pokušenia zhrešiť, lebo zprostred trónu, od zabitého
Baránka (Zj 5,6), tečie rieka vody života, ktorá nám z Kristovho srdca prináša "zákon Ducha
života" (Rim 8,2). Pijeme z nej, kúpeme sa v nej a nachádzame očistenie od všetkých
hriechov.
Prečo teda Hospodin nepriviedol ľud priamo k vrchu Sion, kde mohli nájsť zákon ako
život a nie k vrchu Sínaj, kde bol len smrťou?
Je to veľmi prirodzená otázka a dá sa na ňu ľahko odpovedať. Bolo to kvôli ich
nevere. Keď Boh vyviedol Izrael z Egypta, zamýšľal zaviesť ich k vrchu Sion tak priamo, ako
len vládali ísť. Keď prešli Červené more, spievali inšpirovanú pieseň, ktorej časťou bolo:
"Vo svojej milosti viedol si ľud, ktorý si vykúpil: viedol si ich vo svojej sile do svojho svätého
príbytku“. "Dovedieš ich a zasadíš ich na vrchu svojho dedičstva, na mieste, ktoré si pripravil
nato, aby si tam býval, ó, Hospodine! Vo svätyni, ó, Pane, ktorú postavia tvoje ruky"
(2 Moj 15,13.17).
Keby pokračovali v speve, čoskoro by boli prišli k vrchu Sion. Lebo vykúpení Pánovi
"prídu k Sionu s prespevovaním a večnou radosťou na ich hlavách" (Iz 35,10). Rozdelenie
Červeného mora bolo toho dôkazom (pozri Iz 51,10.11). Lenže oni čoskoro na Hospodina
zabudli a v nevere reptali. Preto zákon "bol pridaný kvôli priestupkom" (Gal 3,19). Bola to
ich vlastná chyba — následok ich hriešnej nevery — že namiesto k Sionu prišli k Sínaju.
Boh ničmenej nedovolil, aby zostal bez svedka svojej vernosti. Zákon bol na vrchu
Sínaj v ruke toho istého Prostredníka, Ježiša, ku ktorému prichádzame, keď ideme k Sionu.
Zo skaly v Hórebe (čo je Sínaj) tiekol živý prúd, voda života z Kristovho srdca (pozri
2 Moj 17,6; 1 Kor 10,4). Tam mali realitu vrchu Sion. Každá duša, ktorej srdce sa tam
obrátilo k Hospodinovi, by bola videla Jeho nezahalenú slávu, tak ako Mojžiš, a súc tým
premenená, bola by našla službu spravodlivosti namiesto služby odsúdenia. "Jeho
milosrdenstvo trvá naveky" a i na mraky hnevu, z ktorých vychádzajú hromy
a blesky zákona, svieti slávna tvár Slnka spravodlivosti a tvorí dúhu zasľúbenia.
28. Ale my, bratia, sme ako Izák, deťmi zasľúbenia. 29. Lež ako vtedy ten narodený podľa tela
prenasledoval toho, ktorý bol podľa Ducha, tak i teraz. 30. Ale čo hovorí Písmo? Vyžeň otrokyňu i
jej syna, lebo syn dievky nebude dediť so synom slobodnej. 31. A tak teda, bratia, nie sme deťmi
dievky, ale deti slobodnej.
6. kapitola – Sláva kríža 57
Tuná je útecha pre každú dušu! Si hriešnik alebo v najlepšom prípade sa snažíš byť
kresťanom a chveješ sa hrôzou pri týchto slovách: "Vyžeň otrokyňu“. Uvedomuješ si, že si
otrok, že hriech ťa drží a si spútaný povrazmi zlých návykov. Musíš sa naučiť nebáť sa, keď
hovorí Pán. Lebo On káže pokoj, hoci hromovým hlasom! Čím majestátnejší je ten hlas, tým
väčší je pokoj, ktorý dáva. Naber odvahu!
Syn otrokyne predstavuje telo a jeho skutky. "Telo a krv nemôže zdediť kráľovstvo
Božie, ani porušiteľnosť nededí neporušiteľnosť" (1 Kor 15,50). Ale Boh hovorí: "Vyžeň
otrokyňu a jej syna“. Ak chcete, aby sa Jeho vôľa stala vo vás "tak ako na nebi“, On sa
postará, aby bolo telo a jeho skutky vyhodené z vás a budete "oslobodení z otroctva skazy do
slobody a slávy Božích detí" (Rim 8,21). Ten príkaz, ktorý vás tak vydesil, je hlas prikazujúci
zlým duchom, aby odišli a viac sa do vás nevrátili. Dosvedčuje vám víťazstvo nad každým
hriechom. Prijmite Krista vierou a máte moc stať sa Božími synmi, dedičmi kráľovstva,
ktorým sa nedá pohnúť, ale ktoré trvá so všetkým svojím ľudom na veky vekov.
"Stojte teda pevne" (Gal 5,1)
Kde máme stáť? V slobode samotného Krista, ktorý mal potešenie v zákone
Hospodinovom, lebo bol v Jeho srdci (pozri Ž 40,8). "Zákon Ducha života v Kristu Ježišovi
ma oslobodil od zákona hriechu a smrti" (Rim 8,2). Stojíme len vierou.
V tejto slobode niet ani stopy po otroctve. Je to dokonalá sloboda duše, myslenia i
konania. Daná je nám nielen schopnosť dodržiavať zákon, ale tiež myseľ, ktorá v tom
nachádza potešenie. Nie je to tak, že zákon spĺňame preto, že nevidíme žiadnu inú únikovú
cestu pred trestom – to by bolo na nervy idúce otroctvo, a z takého nás Božia zmluva
oslobodzuje.
Nie: keď je Božie zasľúbenie prijaté, vkladá do nás myseľ Ducha, takže najväčšiu
radosť nachádzame v poslúchaní všetkých nariadení Božieho slova. Duša je taká slobodná
ako vták vznášajúci sa nad vrcholkami hôr. Je to nádherná sloboda Božích detí, ktoré majú
celé rozpätie šírky, dĺžky, hĺbky a výšky Božieho vesmíru. Je to sloboda tých, na ktorých
netreba dohliadať, ale na ktorých sa dá spoľahnúť kdekoľvek, pretože každý ich krok je len
pohybom Božieho vlastného svätého zákona. Prečo sa uspokojiť s otroctvom, keď nám patrí
taká bezhraničná sloboda? Dvere väzenia sú otvorené: vyjdite do Božej slobody!
5. kapitola: Duch nám uľahčuje spasenie
1. Pre slobodu nás Kristus oslobodil; preto stojte pevne a nepoddávajte sa znovu jarmu otroctva.
Spojenie medzi 4. a 5. kapitolou listu Galatským je úzke, a to až tak, že je ťažké
pochopiť, ako mohlo vôbec niekoho niekedy napadnúť rozdeliť ich na kapitoly.
Sloboda, ktorú dáva Kristus
Keď bol Kristus zjavený v tele, Jeho prácou bolo "vyhlásiť zajatým slobodu a väzňom
otvorenie žalára" (Iz 61,1). Zázraky, ktoré vykonal, boli praktickými ilustráciami tohto
pôsobenia a o jednom z najpozoruhodnejších môžeme pouvažovať práve teraz.
"V istú sobotu učil v ktorejsi synagóge. Bola tam žena, osemnásť rokov posadnutá
duchom, ktorý ju robil neduživou. Bola zhrbená a vôbec sa nemohla narovnať. Keď ju Ježiš
zbadal, zavolal si ju a povedal jej: Žena, si oslobodená od svojho neduhu. Položil na ňu ruky,
ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha" (Lk 13,10-13).
58 6. kapitola – Sláva kríža
Keď sa potom pokrytecký vodca synagógy sťažoval, pretože urobil tento zázrak v
sobotu, Ježiš sa odvolával na to, že každý by vypustil svojho vola alebo osla z maštale a
zaviedol ho k vode. Potom riekol: "A či túto Abrahámovu dcéru, ktorú Satan osemnásť rokov
držal spútanú, nebolo treba z toho puta vyslobodiť v sobotný deň?" (v. 16).
Zvláštnu pozornosť si v tomto prípade zaslúžia dve veci: žena bola zviazaná Satanom
a mala "ducha slabosti" alebo nedostatok sily.
Teraz si všimnite, ako presne to popisuje náš stav pred stretnutím sa s Kristom:
(1) Sme zviazaní Satanom, "polapení, aby sme mu boli po vôli" (2 Tim 2,26). "Každý,
kto pácha hriech, je otrokom hriechu" (J 8,34) a "ten, kto pácha hriech, je z diabla" (1 J 3,8).
"Jeho vlastné neprávosti zajmú bezbožného a uviazne v povrazoch svojho hriechu" (Pr 5,22).
Hriech je povraz, ktorým nás Satan spútava.
(2) Máme "ducha slabosti" a nijako sa nemôžeme sami zodvihnúť alebo oslobodiť z
reťazí, ktoré nás zväzujú. A práve keď sme boli "bez sily", Kristus zomrel za nás (Rim 5,6).
Tieto dve slová "bez sily" sú preložené z presne toho istého slova, ktoré sa prekladá ako
"slabosť" v príbehu o žene, ktorú Ježiš uzdravil. Bola "bez sily“. To je náš stav.
Čo pre nás Ježiš robí? Berie slabosť a vracia nám svoju silu. "Máme nie veľkňaza,
ktorý by nemohol spolucítiť s našimi slabosťami" (Žid 4,15). "On vzal na seba naše slabosti a
niesol naše choroby" (Mt 8,17). Stáva sa všetkým, čím sme my, aby sme sa my mohli stať
všetkým tým, čím je On. "Narodil sa pod zákonom, aby vykúpil tých, ktorí boli pod zákonom"
(Gal 4,4.5). Vyslobodil nás z kliatby, súc učinený kliatbou za nás, aby k nám mohlo prísť
požehnanie. Hoci nepoznal hriechu, bol učinený hriechom za nás, "aby sme sa v Ňom mohli
stať Božou spravodlivosťou" (2 Kor 5,21).
Prečo Ježiš oslobodil tú ženu od slabosti? Aby mohla slobodne chodiť. Určite to
nebolo preto, aby zo svojej vlastnej slobodnej vôle pokračovala v tom, čo predtým robiť
musela. A prečo oslobodzuje od hriechu nás? Aby sme mohli žiť slobodní od hriechu. Pre
slabosť nášho tela nie sme schopní činiť spravodlivosť zákona. Preto nás Kristus, ktorý je
prišlý v tele a ktorý mal moc nad každým telom, posilňuje. Dáva nám svojho mocného
Ducha, aby sa v nás mohla naplniť spravodlivosť zákona. V Kristovi chodíme nie podľa tela,
ale podľa Ducha. Nevieme povedať, ako to robí. Len On vie, ako sa to robí, lebo len On má
moc. Ale my môžeme poznať jej realitu.
Kým bola žena ešte spútaná a nemohla sa zodvihnúť, Ježiš jej povedal: "Si oslobodená
od svojho neduhu“. "Si oslobodená" — prítomný čas. Presne to hovorí nám. Každému
zajatcovi vyhlásil oslobodenie.
Tá žena "sa vôbec nemohla narovnať“, predsa sa však na Kristovo slovo okamžite
vzpriamila. Nemohla to urobiť a predsa to spravila. Čo je nemožné pre ľudí, je možné pre
Boha. "Hospodin podopiera všetkých padajúcich, dvíha všetkých skleslých" (Ž 145,14). Viera
netvorí fakty, iba sa ich chopí. Niet jedinej duše, ohnutej pod bremenom hriechu, ktoré na ňu
Satan uviazal, ktorú by Kristus nepozdvihoval. Sloboda je jej, musí ju len používať. Nech
táto správa zaznieva doširoka – doďaleka, nech každá duša počuje, že Kristus oslobodil
každého zajatca. Tisíce sa ich pri tej zvesti zaradujú.
Kristus prišiel vrátiť to, čo bolo stratené. Zbavuje nás kliatby. Vykúpil nás. Preto
sloboda, ktorou nás oslobodzuje, existovala skôr, než prišla kliatba. Človek bol ustanovený
ako kráľ nad zemou. Nebol to len jeden jednotlivec, stvorený ako prvý, ktorý bol učinený
kráľom, ale celé ľudstvo. "V deň, v ktorý stvoril Boh Adama, učinil ho na podobu Boha. Muža
ženu ich stvoril a požehnal ich a nazval ich meno Adam“, čiže človek (1 Moj 5,1.2).
"A Boh riekol: Učiňme človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby, a nech vládnu
nad morskými rybami a nad nebeským vtáctvom a nad hovädami a nad celou zemou a nad
každý plazom, ktorý sa plazí na zemi. A Boh stvoril človeka na svoj obraz, na obraz Boží ho
stvoril, mužské a ženské pohlavie ich stvoril. A Boh ich požehnal a Boh im riekol: Ploďte sa a
6. kapitola – Sláva kríža 59
množte sa a naplňte zem a podmaňte si ju a vládnite" (1 Moj 1,26-28). Vláda, ako vidíme,
bola daná každej ľudskej bytosti, mužovi i žene.
Keď Boh stvoril človeka, dal "mu všetko pod nohy" (Žid 2,8). Je pravda, že teraz
nevidíme všetky veci podrobené človeku. "Ale vidíme Ježiša, učineného na chvíľku o niečo
menším ako sú anjeli, ovenčeného slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil
smrť za každého" (Žid 2,9). Tak vykúpil každého človeka z kliatby stratenej vlády. Koruna
naznačuje hodnosť kráľa a bola to Kristova koruna, ktorú mal človek, keď bol ustanovený nad
dielami Božích rúk. Preto teda Kristus (ako človek, v tele), práve keď sa chystal vystúpiť do
neba po vzkriesení, povedal: "Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda!" (Mt
28,18.19). To naznačuje, že nám je v Ňom daná tá istá moc, ktorá bola kedysi stratená kvôli
hriechu.
Kristus ako človek okúsil za nás smrť a skrze kríž nás vyslobodil z kliatby. Ak sme
ukrižovaní s Ním, sme s Ním tiež vzkriesení a spolu s Ním usadení na nebeských miestach, so
všetkým pod nohami. Ak to nevieme, tak len preto, že sme Duchu nedovolili, aby nám to
zjavil. Oči nášho srdca potrebujú byť osvietené Duchom, aby sme vedeli, "k akej nádeji vás
povolal, aké je bohatstvo slávy Jeho dedičstva v svätých" (Ef 1,18).
Výzva k tým, ktorí sú mŕtvi a vzkriesení s Kristom znie: "Nech teda hriech nekraľuje
vo vašich smrteľných telách, aby ste poslúchali ich žiadosti" (Rim 6,12). V Kristovi máme
moc nad hriechom, aby nad nami už nevládol.
Keď nás Kristus "umyl od našich hriechov svojou krvou“, "učinil nás kráľmi a kňazmi
Bohu a svojmu Otcovi" (Zj 1,5.6). Nádherná vláda! Nádherná sloboda! Sloboda od moci
kliatby, hoci sme ňou obkolesení! Sloboda od tohto prítomného zlého sveta, žiadosti tela,
žiadosti očí a pýchy života! Ani "knieža mocnosti povetria" (Ef 2,2), ani "vládcovia tohto
temného sveta" (6,12) nemôžu nad nami vládnuť! Je to sloboda a moc, ktorú dal Kristus, keď
povedal: "Zmizni, Satan!" (Mt 4,10). A diabol Ho okamžite opustil.
Je to taká sloboda, že nič na nebi alebo na zemi nás nemôže donútiť, aby sme urobili
niečo proti svojej vôli. Boh sa o to nepokúsi, lebo svoju slobodu máme od Neho. A nik iný to
urobiť nemôže. Je to moc nad živlami, takže nám budú slúžiť namiesto toho, aby nás ovládali.
Máme sa naučiť všade rozpoznávať Krista a Jeho kríž, takže kliatba bude nad nami
bezmocná. Naše zdravie "rýchlo vypučí“, lebo v našom smrteľnom tele sa bude zjavovať
Ježišov život. Takú nádhernú slobodu nedokáže popísať žiadny jazyk, ani pero.
"Stojte pevne"
"Hospodinovým slovom boli utvorené nebesá a dychom Jeho úst všetky ich voje“. "On
povedal a stalo sa, On rozkázal, a povstal svet" (Ž 33,6.9). To isté slovo, ktoré stvorilo
hviezdne zástupy, hovorí nám: "Stojte pevne!" Nie je to príkaz, ktorý nás necháva takých
bezmocných ako predtým, ale taký, ktorý so sebou prináša vykonanie skutku. Nebesá sa
nestvorili samé, ale vznikli Hospodinovým slovom. Nech vás teda ony poučia: "Pozdvihnite
svoje oči k výšinám a vidzte, kto to všetko stvoril? Ten, ktorý vyvádza ich vojsko v plnom
počte, volá ich všetky po mene. Pre veľkosť Jeho moci a pretože je silný, niktoré nechýba" (Iz
40,26). "On dáva ustatému silu a tomu, kto nemá vlády, hojne udeľuje moci" (Iz 40,29).
2. Hľa, ja Pavel vám hovorím, že ak prijmete obriezku, Kristus vám nič neprospeje.
Mali by sme rozumieť, že tu ide o viac než len o obrad obriezky. Tento list, ktorý má
tak veľa čo povedať o obriezke, uchoval Pán pre nás a obsahuje zvesť evanjelia pre všetky
doby, hoci obriezka ako obrad nie je teraz pálčivou, živou otázkou.
Otázka znie, ako získať spravodlivosť – záchranu z hriechu – a dedičstvo, ktoré s ňou
prichádza. Faktom je, že dostať ju môžeme len vierou – keď prijmeme Krista do srdca
a dovolíme Mu, aby žil svoj život v nás. Abrahám mal túto Božiu spravodlivosť vierou Ježiša
60 6. kapitola – Sláva kríža
Krista a na znamenie toho mu Boh dal obriezku. Pre Abraháma mala zvláštny význam:
ustavične mu pripomínala jeho zlyhanie, keď sa snažil pomocou tela naplniť Božie
zasľúbenie. Záznam o tom splní ten istý účel aj pre nás. Ukazuje, že "telo nič neprospieva" a
preto od neho nemáme byť závislí. Púhy fakt, že je obrezaný, nedal Kristovi žiadnu výhodu,
lebo Pavel bol sám obrezaný a ako účelné opatrenie dal obrezať Timoteja. Ibaže Pavel
nepovažoval svoju obriezku alebo nejakú inú vonkajšiu vec za nejako cennú (Fil 3,4-7) a keď
bolo navrhnuté obrezať Títa ako vec potrebnú pre spásu, nechcel to dovoliť (Gal 2,3-5).
To, čo malo byť len znamením už existujúcej skutočnosti, chápali nasledujúce
pokolenia ako prostriedok, ktorý ju ustanoví. Obriezka v tomto liste platí ako symbol
"skutkárčenia" ľudí s nádejou, že získajú spravodlivosť. Sú to "skutky tela" ako protiklad k
Duchu.
Jasne je uvedená pravda, že ak niekto robí niečo s nádejou, že tým bude spasený, čiže
že získa spásu z vlastného skutku, Kristus "mu nič neprospieva“. Ak Kristus nie je prijatý ako
úplný Vykupiteľ, nie je prijatý vôbec. Má nám to povedať, že ak Kristus nie je prijatý taký,
aký je, je odmietnutý. Nemôže byť iný, než aký je. Kristus sa s nikým a s ničím iným nedelí o
skutočnosť, že je Spasiteľom. Preto ľahko pochopíme, že ak sa dá niekto obrezať v nádeji, že
tým prijme spásu, poukázalo by to na nedostatok viery v Krista ako úplne dostatočného
a jediného Spasiteľa ľudstva.
Boh dal obriezku ako znamenie viery v Krista. Židia ho zmenili na náhradu viery.
Takže keď sa Žid chvastal svojou obriezkou, chvastal sa svojou vlastnou spravodlivosťou. To
nie je zneuctenie zákona, ale schopnosti človeka zachovať ho. Je na slávu zákona, že je taký
svätý a že jeho požiadavky sú také veľké, že žiadny človek nedokáže dosiahnuť jeho
dokonalosť. Spravodlivosť zákona máme len v Kristovi. Pravá obriezka je klaňanie sa Bohu
v Duchu, radosť v Kristovi Ježišovi a nedôvera v telo (Fil 3,3).
3. A zase osvedčujem každému človeku, ktorý sa obrezuje, že je povinný naplniť celý zákon. 4.
Odlúčení ste od Krista, ktorí sa ospravedlňujete zákonom, vypadli ste z milosti.
"Tak vidíš!" vykríkne niekto, "to ukazuje, že zákonu sa treba vyhnúť, lebo Pavel vraví,
že tí, ktorí sú obrezaní, musia naplniť celý zákon a varuje ich, aby sa neobrezovali“.
Nie tak chvatne, priateľu! Vydržme chvíľu pri tomto texte a preskúmajme ho.
Všimnite si znenie 3. verša vo verzii kráľa Jakuba: "Je dlžníkom, aby plnil celý zákon“.
Uvidíte, že zlý nie je zákon, ani jeho zachovávanie, ale zlé je byť dlžníkom zákonu. Či medzi
tým nie je obrovský rozdiel? Je dobré mať čo jesť a mať si čo obliecť, ale je smutné byť za to
dlžníkom. Ešte smutnejšie je byť pre to v dlhu a predsa to nemať.
Dlžník je ten, kto čosi dlhuje. Ten, kto je v dlhu voči zákonu, vlastní to, čo zákon
požaduje, totiž spravodlivosť. Preto každý, kto dlhuje zákonu, je pod kliatbou, lebo je
napísané "Prekliaty je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona, a
neplní to" (Gal 3,10). Takže pokus nadobudnúť spravodlivosť nejako inak než vierou v Krista
má privodiť kliatbu večného dlhu. Je večne v dlhu, lebo nemá čím zaplatiť. A predsa
skutočnosť, že je v dlhu voči zákonu – dlžníkom, aby napĺňal celý zákon – ukazuje, že by ho
mal celý zachovávať. Ako to má urobiť? "To je skutok Boží, aby ste verili v Toho, ktorého On
poslal" (J 6,29). Nech prestane dôverovať sám sebe, nech prijme a vyzná Krista vo svojom
tele, a potom v ňom bude naplnená spravodlivosť zákona, lebo nebude chodiť podľa tela, ale
podľa Ducha.
5. Lebo my skrze Ducha, z viery, očakávame nádej spravodlivosti.
Neprejdite tento verš bez viacnásobného prečítania, lebo si budete myslieť, že hovorí
to, čo nehovorí. A pri čítaní myslite na to, čo ste sa už dozvedeli o zasľúbení Ducha.
6. kapitola – Sláva kríža 61
Nemyslite si, že tento verš učí, že majúc Ducha musíme na spravodlivosť čakať.
V žiadnom prípade. Duch prináša spravodli-vosť. "Duch je život pre (kvôli) spravodlivosť"
(Rim 8,10). "Keď On príde, usvedčí svet z hriechu a spravodlivosti" (J 16,8). Každý, kto
prijme Ducha, je usvedčený z hriechu a spravodlivosti, ktorá – ako mu Duch ukáže – mu
chýba, a ktorú môže priniesť len Duch.
Čo je to tá spravodlivosť, ktorú prináša Duch? Spravodlivosť zákona (Rim 8,4). Vieme
to, lebo "vieme, že zákon je duchovný" (Rim 7,14).
Čo teda s "nádejou spravodlivosti", na ktorú čakáme skrze Ducha? Všimnite si, že sa
tam nehovorí, že skrze Ducha dúfame v spravodlivosť. Skôr čakáme na nádej spravodlivosti
z viery, čiže nádej, ktorú prináša vlastnenie spravodlivosti. Nože si heslovito túto vec
prejdime podrobne, aby sme si osviežili pamäť:
(1) Duch Boží je "Svätý Duch zasľúbenia“. Vlastnenie Ducha nám zaručuje Božie
zasľúbenie.
(2) To, čo nám ako Abrahámovým deťom Boh sľúbil, je dedičstvo. Duch Svätý je jeho
závdavkom, až kým kúpené vlastníctvo nebude obnovené a nám udelené (Ef 1,13.14).
(3) Tým zasľúbeným dedičstvom sú nové nebesia a nová zem,
v ktorých prebýva spravodlivosť (2 Pt 3,13).
(4) Duch prináša spravodlivosť. Je Kristovým zástupcom, prostriedkom, ktorým
samotný Kristus, naša spravodlivosť, prichádza prebývať v našich srdciach (J 14,16-18).
(5) Preto nádej, ktorú prináša Duch, je nádej dedičstva v Božom kráľovstve, na
obnovenej zemi.
(6) Spravodlivosť, ktorú nám prináša Duch, je spravodlivosť Božieho zákona (Rim
8,4; 7,14). Namiesto na kamenné tabuľky je Duchom zapísaná do našich sŕdc (2 Kor 3,3).
(7) Sumou celej veci je toto: ak namiesto toho, aby sme si o sebe mysleli, že sme
dostatočne silní na to, aby sme my napĺňali zákon, dovolíme Svätému Duchu, aby prišiel,
takže budeme naplnení spravodlivosťou zákona, bude v nás prebývať živá nádej. Nádej
Ducha – nádej spravodlivosti z viery – nemá v sebe prvok neistoty. Je to dokonalá istota. V
ničom inom niet nádeje. Ten, kto nemá "spravodlivosť, ktorá je od Boha vierou", nemá vôbec
žiadnu nádej. Len Kristus v nás je "nádej slávy“.
6. Lebo v Kristu Ježišovi ani obriezka nič nevládze, ani neobriezka, ale viera pôsobiaca skrze
lásku.
Obriezka nič nevládze, ani neobriezka. Len viera, pôsobiaca skrze lásku, môže urobiť
čokoľvek. Táto viera pôsobiaca skrze lásku sa nachádza len v Kristovi Ježišovi.
Ale o činení čoho je tu reč? Ničoho iného ako Božieho zákona. Žiadny človek ho
nemôže naplniť, nech je jeho stav akýkoľvek. Neobrezaný človek nemá silu zachovávať
zákon a obriezka nemá moc uschopniť ho k tomu. Jeden človek sa môže chvastať svojou
obriezkou a iný neobriezkou, ale oboje je rovnako márne. Princíp viery vylučuje chvastanie
(Rim 3,27). Len Kristova viera môže zachovať spravodlivosť zákona, preto nemáme šancu
povedať, čo sme urobili. "Za všetko vďačím Kristovi“.
7. Dobre ste bežali; kto vám prekazil, aby ste neposlúchali pravdy? 8. To nahovorenie nie je od
toho, ktorý vás povoláva. 9. Málo kvasu nakvasuje celé cesto. 10. Ja dôverujem vo vás v Pánovi,
že nebudete nič iné myslieť. Ale ten, kto vás znepokojuje, ponesie odsudok, nech je on
ktokoľvek. 11. A ja, bratia, ak ešte hlásam obriezku, prečo ma potom ešte prenasledujú? Tak teda
je odstránené pohoršenie kríža. 12. A bárs by len aj boli odťatí, ktorí vás búria!
Boží zákon je pravda (Ž 119,142) a galatskí bratia sa pustili poslúchať ho. Na počiatku
uspeli, ale neskôr im bolo bránené v pokroku. "Prečo? Pretože vychádzal nie z viery, ale
62 6. kapitola – Sláva kríža
akoby zo skutkov. Potkli sa o kameň pohoršenia" (Rim 9,32). Kristus je cesta, pravda a život a
v Ňom niet potknutia. Je v Ňom dokonalosť zákona, lebo Jeho život je zákon.
Kríž je a vždy bol symbolom nemilosti. Byť ukrižovaný znamenalo byť podrobený tej
najpotupnejšej známej smrti. Apoštol povedal, že keby kázal obriezku (čiže spravodlivosť zo
skutkov), "pohoršenie kríža" by ustalo (Gal 5,11). Pohoršenie kríža je, že kríž je vyznaním
ľudskej krehkosti, hriechu a neschopnosti urobiť čokoľvek dobré. Vziať Kristov kríž znamená
závisieť vo všetkom výhradne od Neho a je to poníženie všetkej ľudskej pýchy. Ľudia si
o sebe radi myslia, že sú nezávislí. Nech sa však káže o kríži, nech sa oznamuje, že v človeku
neprebýva nič dobré a že všetko sa musí prijať ako dar a hneď sa niekto cíti pohoršený.
13. Lebo vy ste nato povolaní, bratia, aby ste boli slobodní, len nedávať tej slobody za príčinu
telu, ale skrze lásku slúžte navzájom jedni druhým. 14. Lebo celý zákon je naplnený v jednom
slove, v tom: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba!
Predchádzajúce dve kapitoly hovoria o otroctve, o väzení. Skôr, ako príde viera, sme
"zatvorení" pod hriechom, dlžníci zákona. Kristova viera nás oslobodzuje, ale keď sme
oslobodení, sme napomenutí: "Choď a viac nehreš!" (J 8,11). Boli sme oslobodení od hriechu,
nie na to, aby sme hrešili. Koľkí sa v tomto mýlia!
Mnohí úprimní ľudia si myslia, že v Kristovi môžeme slobodne ignorovať zákon a
pohŕdať ním a zabúdajú, že prestúpenie zákona je hriech (1 J 3,4). Slúžiť telu znamená páchať
hriech, "lebo telesná myseľ je nepriateľstvom proti Bohu, lebo sa nepodriaďuje Božiemu
zákonu, ani sa nemôže" (Rim 8,7). Apoštol nás varuje, aby sme nezneužívali slobodu, ktorú
nám dáva Kristus a prekračovaním zákona sa znovu neuvádzali do otroctva. Namiesto toho by
sme mali z lásky slúžiť jeden druhému, lebo naplnením zákona je láska.
Kristus nám dáva slobodu prvej vlády. Ale pamätajte, že Boh dal vládu ľudstvu a že
v Kristovi sú všetci učinení kráľmi. Ukazuje to, že jediná ľudská bytosť, nad ktorou má
ktorýkoľvek kresťan právo panovať, je on sám. Veľkým človekom v Kristovom kráľovstve je
ten, kto ovláda svojho vlastného ducha.
Ako králi nachádzame svojich poddaných v nižších druhoch stvorených bytostí, v
živloch a v našom vlastnom tele, ale nie v našich blížnych. Máme im slúžiť. Máme mať
myseľ, ktorá bola v Kristovi, kým bol ešte na kráľovskom nádvorí v nebi, "v podobe Boha“,
myseľ, ktorá ho viedla, aby vzal "podobu sluhu" (Fil 2,5-7). Ďalej to vidno z faktu, že umyl
nohy učeníkov, plne si uvedomujúc, že je ich Majster a Pán, a že prišiel od Boha a odchádza
k Nemu (pozri J 13,3-13). Ba čo viac, keď sa všetci vykúpení svätí objavia v sláve, sám
Kristus "opáše sa, posadí ich k stolu, pristúpi a bude ich obsluhovať" (Lk 12,37).
Najväčšia sloboda sa nachádza v službe – v službe našim blížnym v mene Ježiša.
Najväčší je ten, kto robí najväčšiu službu (nie najväčšiu podľa zváženia ľudí, ale ktorú by oni
nazvali najnižšou). To sa učíme od Krista, ktorý je Kráľ kráľov a Pán pánov, pretože On je
služobníkom všetkých, konajúc službu, ktorú by nikto iný nerobil alebo robiť nemohol. Boží
sluhovia sú všetci kráľmi.
Láska napĺňa zákon
Láska nie je náhrada za zachovávanie zákona, ale jeho dokonalosť. "Láska blížnemu
nerobí zle. Láska je naplnením zákona" (Rim 13,10). "Ak niekto povie 'Milujem Boha' a
nenávidí svojho brata, je luhár. Lebo ten, kto nemiluje svojho brata, ktorého videl, nemôže
milovať Boha, ktorého nevidel“ (1J 4,20). Ak človek miluje svojho blížneho, musí milovať
Boha. „Láska je z Boha“, lebo „Boh je láska“. Preto láska je život Boha. Ak je ten život
v nás
a je mu daný voľný priebeh, nutne v nás bude zákon, lebo Boží život je zákonom pre všetko
6. kapitola – Sláva kríža 63
stvorenie. „Lásku sme poznali podľa toho, že On položil svoj život za nás; aj my máme klásť
svoj život za bratov“ (1 J 3,16).
Láska je nesebeckosť
Láska znamená službu, konanie niečoho pre druhých, preto je zjavné, že nemyslí na
seba. Ten, kto miluje, myslí len na to, ako by mohol tých druhých požehnať. Tak čítame:
„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nespráva
sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nezratúva zlo“ (1 Kor 13,4.5).
Presne v tejto životne dôležitej otázke sa mnohí mýlia. Šťastní sú tí, ktorí zistili svoju
chybu a dospeli k chápaniu a praxi pravej lásky. „Láska nehľadá svoje vlastné“. Sebaláska
preto nie je vôbec láska v pravom zmysle slova. Je to len prízemný falzifikát. A predsa
väčšina z toho, čo sa na svete nazýva láskou, nie je v skutočnosti láska k druhému, ale k sebe.
Dokonca i to, čo by malo byť najvyššou formou lásky známej na zemi, lásky, ktorú
používa Pán na znázornenie svojej lásky k svojmu ľudu, láska muža a ženy, je častejšie
sebectvom ako skutočnou láskou. I pri odchode z manželstiev, ktoré vznikli len za účelom
získania majetku alebo spoločenského postavenia, takmer v každom prípade myslia účastníci
viac na svoje vlastné osobné šťastie ako na šťastie toho druhého. Skutočné šťastie existuje
úmerne k existencii skutočnej nesebeckej lásky. Svet sa len pomaly učí, že človek nájde
skutočné šťastie iba vtedy, keď ho prestane hľadať a začne ho vytvárať pre druhých.
„Láska sa nikdy nekončí“
Znovu je tu skúška, ktorá ukáže, že veľa z toho, čo sa nazýva láskou, ňou nie je. Láska nikdy
neprestáva. To vyhlásenie je absolútne: nikdy. Niet výnimky a do úvahy sa neberie žiadna
okolnosť. Často počujeme, že čiasi láska ochladla, ale to sa skutočnej láske nemôže nikdy
stať. Pravá láska vždy hreje a rinie sa, nič nemôže zmraziť jej žriedlo. Láska je absolútne
nekonečná a nepremenná, jednoducho preto, že je to Boží život. Niet inej pravej lásky ako
Božej, preto sa pravá láska medzi ľuďmi môže prejaviť jedine tak, že sa Božia láska rozleje v
srdci skrze Ducha Svätého.
Niekedy sa milovaný po vyznaní lásky spýta: "Prečo ma miluješ?" Akoby niekto
mohol udať dôvod pre lásku! Tá má svoj vlastný dôvod. Ak milenec dokáže povedať, prečo
vlastne miluje toho druhého, sama odpoveď ukáže, že nemiluje skutočne. Nech ako dôvod
lásky uvedie čokoľvek, raz to môže prestať existovať a vtedy jeho domnelá láska ustane. Ale
"láska sa nikdy nekončí“. Preto láska nemôže závisieť od okolností. Takže jedinou
odpoveďou na otázku, prečo človek miluje je "lebo" — kvôli láske. Láska miluje jednoducho
preto, že je to láska. Láska je vlastnosťou toho, kto miluje a miluje preto, že má lásku, bez
ohľadu na povahu predmetu.
Pravdu toho vidíme, keď sa vraciame k Bohu, Žriedlu lásky. On je láska. Láska je
Jeho život. Jeho existencia sa však nedá nijako vysvetliť. Najvznešenejšou ľudskou
predstavou o láske je milovať preto, lebo sme milovaní alebo preto, že je objekt našej lásky
milý. Boh však miluje nemilých. Miluje tých, ktorí Ho nenávidia. "Veď aj my sme boli kedysi
nerozumní a neposlušní, blúdili sme, boli sme otrokmi všetkých možných žiadostí a vášní, žili
sme v zlobe a závislí, opovrhnutiahodní, nenávideli sme jedni druhých. Ale keď sa zjavila
dobrota nášho Spasiteľa, Boha, a Jeho láska k ľuďom, zachránil nás" (Tít 3,3-5). "Veď keď
budete milovať iba tých, čo vás milujú, aká vám patrí odmena? Či to isté nerobia aj colníci?"
"Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec" (Mt 5,46.48).
"Láska neubližuje blížnemu“. Slovo "blížny" znamená každý, kto býva blízko. Láska
sa preto rozširuje na všetko, s čím prichádza do styku. Ten, kto miluje, musí nutne milovať
každého.
64 6. kapitola – Sláva kríža
Láska nekrivdí blížnemu, z čoho zjavne vyplýva, že kresťanská láska (a inej pravej
lásky, ako sme videli, skutočne niet) nepripúšťa vojny a boje. Keď sa vojaci spýtali Jána
Krstiteľa, čo by mali robiť ako nasledovníci Božieho Baránka, na ktorého poukazuje, odvetil:
"Nikoho netrýznite" (Lk 3,14). Alternatívny preklad Jánovej odpovede znie: "Neuveďte
žiadneho človeka do strachu“. Vojna, v ktorej by sa držali tohto príkazu, by bola veľmi
umiernená! Keby sa nejaká armáda skladala z kresťanov, pravých Kristových nasledovníkov,
pri kontakte s nepriateľmi by namiesto toho, aby ich postrieľala, zistila, čo potrebujú a
naplnila by ich potreby. "Ak je tvoj nepriateľ hladný, daj mu jesť, ak je smädný, daj mu piť.
Lebo keď toto urobíš, žeravé uhlie mu zhrnieš na hlavu. Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrom
premáhaj zlé" (Rim 12,20.21).
15. Ale ak sa navzájom hryziete a žeriete, hľaďte, aby ste neboli jedni od druhých strávení. 16. Ale
hovorím: Choďte Duchom a nevykonáte žiadosti tela. 17. Lebo telo žiada proti Duchu a Duch proti
telu, lebo to sa jedno druhému protiví; aby ste nerobili toho, čo by ste chceli. 18. Ale ak ste
vedení Duchom, nie ste pod zákonom.
Galaťania nasledovaním zlej rady a odchádzaním od jednoduchosti viery uvádzali
sami seba pod kliatbu a do nebezpe-čenstva pekla. Lebo "jazyk je oheň; svetom neprávosti
medzi našimi údmi sa stáva jazyk, ktorý poškvrňuje celé telo a rozpaľovaný peklom zapaľuje
kolobeh jestvovania" (Jk 3,6). Jazyk pohltil viac než meč, lebo ten by nikdy nebol vytiahnutý,
keby nebolo priečneho jazyka. Žiadny človek ho nemôže skrotiť, ale Boh áno. Urobil to
v prípade Galaťanov: ich ústa boli naplnené žehnaním a chválou, ale čo za zmena znovu
nastala! Následkom ich neskoršieho učenia zostúpili od žehnania k haštereniu. Namiesto
mravne povznášajúcej reči sa chystali stráviť jeden druhého.
Keď je v cirkvi hašterenie a svár, buďte si istí, že evanjelium bolo smutne zvrátené.
Nech si nikto nelichotí svojou pravovernosťou alebo zdravou vierou, kým má sklony
k hádkam alebo kým sa dá k hádke vyprovokovať. Nezhody a spory sú znakom odchodu od
viery, ak v nej človek vôbec kedy bol. Lebo "nakoľko sme ospravedlnení z viery, máme pokoj
s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista" (Rim 5,1). Nielenže sme v pokoji s Bohom, ale
máme pokoj s Ním – Jeho pokoj. Takže toto nové presvedčenie, ktoré viedlo
k vzájomnému sváru a k požieraniu sa jazykom nesvätého zápalu nepochádzalo od Boha,
ktorý ich povolal do evanjelia. Jediný krok bokom môže nakoniec viesť k veľkej odchýlke.
Dve koľajnice sa môžu zdať rovnobežné, ale môžu sa nepozorovane odchýliť, až vedú
opačnými smermi. "Kúsok kvasu nakvasí celé cesto“. Zdanlivo malý omyl, nech je
akýkoľvek, má v sebe zárodok všetkej skazy. "Keby niekto zachoval celý zákon, ale poklesol
by v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým" (Jk 2,10). Jediná nesprávna zásada, ktorej
sa pridržiavame, zničí celý život a povahu. Líštičky skazia vinič.
19. A zjavné sú skutky tela, ktoré sú: cudzoložstvo, smilstvo, nečistota a nehanebnosť, 20.
modloslužba, čarodejstvo, nepriateľstvá, zvady, žiarlenia, hnevy, dráždenia, rôznice, sekty, 21.
závisť, vraždy, opilstvá, hodovania a tomu podobné, čo vám predpovedám, ako som už aj prv
povedal, že tí, ktorí robia také veci, nebudú dediť Božieho kráľovstva.
Ten zoznam neznie príjemne, že? Nie je to však všetko, lebo apoštol dodáva "a tomu
podobné“. V tomto zozname je toho veľa na premýšľanie, zvlášť keď si ho spojíme s
vyhlásením, "že tí ktorí robia také veci, nebudú dediť Božieho kráľovstva“. Porovnajte tento
zoznam s tým, ktorý uvádza Pán u Mk 7,21-23 ako veci vychádzajúce zvnútra, zo srdca
človeka. Patria k človeku od prírody. Oba tieto výpisy porovnajte so zoznamom u Rim 1,28-
32, kde sú veci vykonávané pohanmi, ktorí si nechceli ponechať Boha vo svojej známosti.
Robia ich všetci, ktorí nepoznajú Pána.
6. kapitola – Sláva kríža 65
Potom tieto zoznamy hriechov porovnajte s výpočtom apoštola Pavla v 2 Tim 3,1-5.
Uvádza tam veci, ktoré budú v posledných dňoch robiť tí, ktorí majú len "formu zbožnosti“.
Všimnete si, že všetky tieto zoznamy sú v podstate rovnaké. Keď sa ľudia odvracajú od
pravdy evanjelia, ktoré je Božou mocou na spásu každému veriacemu, nevyhnutne upadnú do
moci týchto hriechov